Keď sa v roku 1999 rozhodli architekti Patrícia Kvasnicová a Tibor Zelenický vdýchnuť nový život schátranému mlynu v blízkosti Nitry, okolie ich rázne odhováralo. „Moja mama si myslela, že sme sa zbláznili. Aj susedia boli presvedčení, že mlyn zbúrame a na pozemku postavíme niečo nové. Nikto neveril, že by sa s takou ruinou dalo niečo robiť,“ spomína Patrícia Kvasnicová. Manželia však mali v hlave iný plán.
„Priemyselná architektúra na Slovensku dožíva, čo je veľká škoda. Nikomu sa nechce do jej obnovy investovať peniaze. My sme mali od začiatku jasný zámer. Nájsť vhodnú priemyselnú budovu a darovať jej druhú šancu,“ vraví Tibor Zelenický. Svojej vízie sa držali, i keď náročná rekonštrukcia zaskočila aj čerstvých majiteľov. „V múroch sme objavili nebezpečné praskliny, ktoré ohrozovali statiku. Museli sme urobiť nové základy a budovu celkovo spevniť, inak by sa rozpadla. S takýmito rozsiahlymi zásahmi sme naozaj nepočítali.“
Nápisy mlynárskych učňov
V mlyne sa pôvodne mlelo pomocou vodného kolesa, neskôr dostala slovo elektrina. Po skončení „zlatých časov“ sa na dlhé obdobie stala z budovy skládka obilia a pomaly chátrala. Na veľké sklamanie majiteľov zmizlo aj jeho technické vybavenie. „Zachovala sa iba triedička múky. Tú sme po menších opravách umiestnili ako artefakt do obývačky.“ Predsa len… Na mlynárov a ich učňov sa celkom nezabudlo. Pripomínajú ich vyryté nápisy na drevených trámoch, ktoré dodávajú punc celému vnútornému priestoru. „Museli sme ich rozobrať, namoriť a chemicky ošetriť. Ale zostali zachované a to je podstatné.“
O luxus sa nesnažili
Vnútorná obytná plocha 400 štvorcových metrov poskytuje priam kráľovský priestor na život. Na vrchnom podlaží sú tri izby a kúpeľňa. „V zariaďovaní sme sa nesnažili o luxus, skôr o striedmosť. Izby sú biele, zdobia ich drevené krovy. Čo sa starožitného nábytku týka, ide o zdedené či darované kúsky od blízkych a kamarátov. Majú pre nás čaro a k týmto miestnostiam akosi patria.“
Z vrchného podlažia vedú schody do priestrannej obývačky, kde domáci trávia najviac času. A niet sa čomu diviť. Príjemnú atmosféru dotvára blkotajúci oheň v kozube. „Vďaka hrubým múrom a malým oknám je dom v zime nenáročný na energie, čo pri veľkom priestore nie je zanedbateľné,“ vraví Patrícia Kvasnicová. Prízemie tvorí otvorený priestor s kuchyňou a jedálenským kútom. „Atypickú linku sme si nakreslili sami, ale manželka do návrhov hovorila, samozrejme, viac ako ja,“ priznáva Tibor Zelenický.
Duchovia a strašidlá
V starých mlynoch domáci odjakživa živili historky o duchoch či strašidlách. Aké tajomstvá ukrývajú múry mlyna v Branči? „Bývame tu už osem rokov a zatiaľ sa nám do uší nič strašidelné nedostalo,“ vraví Tibor Zelenický, no manželka priznáva, že niekoľkokrát jej mráz po chrbte skutočne prebehol. „Keďže v mlyne sa nikdy nekúrilo, po našom nasťahovaní sa začalo drevo pracovať a praskať. Ale poriadne! A tak ma občas zo spánku prebudila rana ako z dela. Našťastie, po niekoľkých mesiacoch praskanie ustalo.“
Aké je bývanie vašich snov?
"Mlynom sme si určite splnili sen, aspoň na istý čas. Tým, že sme obaja architekti, o pár rokov sa určite pustíme do niečoho nového. Možno niektorí túžia po bývaní pri mori, v exotike, ale nás niečo také neláka. Z dovolenky sa vždy radi vraciame tam, kde máme domov.