Dom pôsobiaci ako sebavedomý monument v priestore, dom ako maják vystupujúci nad pokojný zelený záliv záhrady, ktorá ho obmýva, a dom ako strážca odrážajúci ruch aj pohľady ulice. Tak vyzerá na úpätí bratislavského Horského parku rodinný dom architekta Jána Bahnu. Je to priestorovo veľkorysý dom s ateliérom, ktorý obklopuje príjemná záhrada inšpirovaná rodným Pukancom a stredomorským Talianskom. Človek musí mať šťastie na prostredie, v ktorom sa narodí a ktoré ho formuje. Neskôr, keď sám dozrie, ovplyvní ho a zanechá v ňom stopu. Bahnovým osudom sú pukanské vinice s panorámou Sitna, s morušami a mandľovníkmi, Horský park, v ktorom sa ocitol najprv ako študent architektúry a neskôr tu našiel životný prístav.
Rodina manželky Jána Bahnu ešte v roku 1938 kúpila v Horskom parku neveľký pozemok. Dlhé roky slúžil ako úžitková záhrada. Pred desiatimi rokmi sa z nej vynoril dom – červená veža. Kto ide po ulici, nemôže štíhlu stavbu prehliadnuť. Nazrime do záhrady, ktorú vidí len rodina a jej priatelia.
V roku 1969 podnikol Ján Bahna s manželkou a svojím švagrom maliarom Ernestom Zmetákom cestu do Talianska. Odvtedy sa do tejto antickej, renesančnej a modernej krajiny neustále vracia. Je to trasa od Benátok, cez Amalfi, Taorminu po Cefalu. Vo vlastnej záhrade si pripomína farby, vône a atmosféru Stredomoria. Cédre, také typické pre benátske vily, rastú ako tancujúce zelené víly aj v Bahnovej záhrade. A ozdobujú ju aj oleandre, ibišky, bouganviley, figa, hurmi kaki, kivi, olivovník či dokonca kávovník. Cez zimu sa sťahujú do domu, kde rozzelenajú vnútorné priestory a teraz s oteplením poputujú do záhrady. Vo vinárovej záhrade nemôže chýbať zopár koreňov hrozna.
Bratislava a jej Horský park, jedna z posledných zelených oáz vnútri mesta, s výbornou mikroklímou lesa, má unikátnu polohu. Podobne ako v Pukanci, najsevernejšom výbežku Panónskej nížiny, aj v meste na Dunaji akoby zázrakom a prispením človeka prežíva zelený a mámivý duch Stredomoria.
Ján Bahna sa vlani potešil z úrody prvých desiatich plodov olivovníka, prastarého biblického stromu, ktorý sprevádza ľudstvo po celú jeho históriu. Nie oliva z obchodu, ale vlastná – to je víťazstvo, ktoré pozná a dokáže oceniť len pestovateľ. A Bahna je náruživý záhradník, ovocinár, vinár aj architekt. Jeho záhrada to potvrdzuje. V pohodovej oddychovej časti je inšpirovaná Talianskom a v závetrí domu, kde sa nachádza ovocný kútik, je krásnym návratom do detstva v Pukanci.
Dva motívy, racionálny a iracionálny, slovenský a svetový, sa dokonale miešajú v Bahnovi architektovi aj záhradníkovi: „Je úplne prirodzené, že človek chce byť domáci aj svetový zároveň. Človek má mať oba extrémy v sebe, ako architekt sa pohybuje medzi nimi neustále. Nevylučujú sa, formujú ho a človek recipročne mení svoje prostredie,“ znie Bahnova filozofia.
V záhrade Bahnovcov rastie pukanská „viničná jahoda“. Čože je to za strom? Na Slovensku čoraz vzácnejšia čierna moruša, antický strom, ktorý poznal už Hippokrates. V Pukanci ich je ešte do sedemsto, ďalšie sa nájdu v Modre, Svätom Jure. Je umenie ich rozmnožiť, ale Pukančania to vedia a Bahnovi v záhrade rastie mladá, už plodiaca moruša. Postav dom, zasaď strom. Ján Bahna stihol jedno i druhé. Potomkom zanechá jedinečný strom dožívajúci sa aj 500 rokov.
Sladkokyslé až štipľavé plody moruše, pri oberačke a ochutnávke, v rámci ktorých sa človek chtiac-nechtiac zababre, zavedú Bahnu vždy do detstva. Do čias, keď záhrada a vinica bola povinnosťou a dorastajúci chalan sa jej vzpieral, aby si neskôr ako zrelý muž vytvoril záhradu práve ako spomienku na detstvo. „Na časy, keď otec a starý otec, posadnutí ovocinárstvom, štepili jablone či hrušky a každá haluz niesla plody inej odrody,“ spomína Ján Bahna.
„Mám záhradu rád, dobre sa v nej oddychuje, práca v nej zbavuje všedných starostí. Záhrada je bránou do očistnej prírody a ideálnym miestom na vnímanie krásy štyroch ročných období,“ vyznáva sa Bahna.