Spisovateľ má rád veci s príbehom, ktoré sú preňho spomienkou, knihy a svoje súkromie. „Páči sa mi pocit, keď ráno otvorím dvere a som vonku, keď sa môžem nadýchnuť čerstvého vzduchu a nemusím pozerať správy, aby som zistil, aké je dnes počasie,“ hovorí.
Starý dom si kúpil ešte pred rokmi a pôvodne mal slúžiť ako chalupa. Postupne tu trávil čoraz viac času, až sa na vidieku usídlil natrvalo. „Prvá manželka sa so mnou kvôli Budmericiam rozišla a druhá si ma kvôli nim vzala,“ vraví žartom. Dom ostal centrom rodinného života a hoci dve staršie deti sú už samostatné a mladší syn študuje v Čechách, chodia sem často.
Starý dom je pamiatkovo chránený a pochádza ešte spred roka 1847 – tento letopočet je vyrytý na strope v najmladšej izbe starého domu. Je zariadená ešte pôvodným nábytkom, ktorý Dvořákovci kúpili spolu s domom – vyrezávané skrine, posteľ, stolík. Na stene v chodbe visia fotografie pôvodných majiteľov, ktoré tu rodina nechala.
„Hľadal som chalupu a keď sme sa sem ešte s prvou manželkou prišiel pozrieť, hneď som vedel, že to je to pravé. Dom bol síce napoly zrúcaný, mal v stenách pukliny, ale mal svoje čaro. Ako sme uvideli ten krásny oblúk pri vstupe (hovorí sa mu žudro), okamžite nám bolo jasné, že to je ono!“ spomína historik a spisovateľ. Našťastie vtedy boli ceny nehnuteľností iné a tak si mohli vziať pôžičku, ktorá na kúpu domu stačila.
„V tomto dome kedysi býval hrnčiar, ale to sme zistili až pri úpravách, keď sme všade nachádzali keramické črepy. Neskôr mi priniesli aj celý zachovaný výrobok tohto majstra, ktorý našli susedia kdesi na povale. Môj starší syn Jakub potom povýšil hrnčiarske uško na grafický symbol nášho domu, ktorý sme používali aj na vizitkách,“ vysvetľuje historik.
Dom si obľúbila aj druhá manželka Daniela a vyrástli tu ich dve deti. Mladí teraz bývajú v starom – obe deti sa nasťahovali do starého domu, aby mali svoje súkromie. Syn aj dcéra v ňom majú každý svoju izbu a v tretej je sklad kníh Dvořákovského vydavateľstva.
Bývalá hrnčiarska dielňa je už roky miestom spoločenských posedení ako „zbojnícka izba“. Kraľuje tu stôl pre 20 ľudí, vyrobený na mieru priamo vo vnútri miestnosti. „Ostane tu, kým bude stáť dom – nedá sa vyniesť, nezmestil by sa cez dvere,“ vraví domáci pán.
Nový dom sa Dvořákovci rozhodli postaviť vtedy, keď ten starý už začal byť pre všetkých tesný. „Konzultovali sme to s architektkou aj s pamiatkármi, aby nepôsobil rušivo. Preto je tiež členitý, aj strechu sme prispôsobili starému domu,“ vraví Pavel Dvořák. Novej stavbe kraľuje spisovateľova poschodová pracovňa.
Manželia Dvořákovci sú obaja historici a obaja píšu knihy. Môžu pracovať doma a každý má v dome vlastnú pracovňu. „Začal s tým manžel, keď sa svojou izbu oddelil od zvyšku rodiny hrubým múrom,“ podotýka Daniela Dvořáková s úsmevom. Do spisovateľskej pracovne sa naozaj nedá vojsť inak ako zo dvora, od ostatných miestností v dome je dobre izolovaná.
„Pracovňu som si dal postaviť na mieru, podľa svojich predstáv,“ priznáva spisovateľ. „Vždy som chcel mať dvojpodlažnú izbu a keďže chodievam po archívoch a kláštoroch, kde majú ešte zachované knižnice s balkónom, vymyslel som si to aj doma. Má to svoje estetické, ale aj praktické dôvody – že mám kde dávať knihy,“ konštatuje spisovateľ. Ako priznal, v dome ich má niečo medzi tri až päť tisíc.
Spisovateľskej pracovni dominuje okrem kníh „pracovná podkova“ – obrovský písací stôl. Ale aj ten je celý obložený knihami, nad ním visí mapa a z každej strany nájdete aspoň jednu podobizeň Jana Wericha. „Tento človek je úžasný po každej stránke, ale najmä jeho poňatie života. Jeho úslovie "Z ničeho se nemá dělat věda, ani z vědy ne, natož pak ze života!“ som vštepil aj svojej manželke, ktorá je vedkyňa. Určite preto je taká dobrá," vyhlasuje historik.
V tejto pracovni Pavel Dvořák nakrútil aj veľa filmov, preto je vybavená aj svetlami ako v štúdiu. Nábytok je rôznorodý, ale vôbec sa navzájom neruší. Posteľ, stôl aj police sú vyrobené na mieru, sekretár mali ešte spisovateľovi rodičia. „Mám rád jednotlivé kusy, nie sériovú výrobu. Navyše dnešný nábytok dlho nevydrží,“.konštatuje spisovateľ. „Ale starého nábytku sa nevie zbaviť, radšej ho dá na povalu. Tam sú aj postele po prababičke,“ prezrádza domáca pani. „Staré skrine a skrinky tam využijem na svoj archív,“ bráni sa spisovateľ.
V dome, kde bývajú dvaja historici sa vraj nájdu aj niektoré historické artefakty. „Nie sú to ale veci, na ktorých by som lipol. Nie som zberateľ vecí, ale príbehov a spomienok,“ vyhlasuje historik. Takou vecou s príbehom je preňho drevený kríž, ktorý preňho vyrobil starý majster Štefan Melich z Detvy. Má rád aj sošku neandertálky Evy, lebo mu pripomína zážitok z besedy, na ktorej ju dostal do daru. No a samozrejme knihy.
Hoci obaja z manželkou sú pôvodne mestskí ľudia, Bratislava s jej zhonom, neustálym čakaním a preplnenými ulicami im nechýba. Tu môžu žiť v príjemnom prostredí, obklopení svojou rodinou a aj zvieratami. „Ale samota a kľud je u nás skôr výnimkou a sviatkom, stále u nás niekto je,“ usmieva sa manželka Daniela Dvořáková.
Dvořákovci najradšej oddychujú pri koňoch, ktoré majú ustajnené v neďalekej dedine. „Pred rokmi nás nahovoril sused, aby sme vyskúšali kone. Deťom sa to tak páčilo, že sme napokon jedného dostali na Vianoce. Bol to pre nich úžasný dar a odvtedy jazdíme všetci. Máme taký malý zvierací lazaret – chorého koňa, slepú poníčku a pridal sa aj zatúlaný pes bez nohy,“ vysvetľuje spisovateľ. Dcéra Katarína sa chystá na veterinu a doma sa stará o mačky – o tie domáce „posteľné“ aj o tie dedinské. Dvoch domácich psov, ktorí vítajú návštevníkov hneď pri bráne, má zas na starosti domáca pani.
Zvieratá tu majú očividne radi, ale pestovateľské vlohy mestskí ľudia nemajú. Zeleninové hriadky u nich v záhrade nedájdete, zato sa tu darí viniču a v zimnej záhrade rastú figy a ďalšia exotická pýcha – banánovník, ktorý vraj už zarodil 100 banánov.