Starší byt v bratislavskej štvrti Dúbravka, ktorý si pred dvoma rokmi kúpila, nebol riešený práve najlepšie. Detská izba i spálňa boli hneď vedľa vchodových dverí. Obývačka s kuchyňou zas, nelogicky, až na konci bytu. Miestnosti spájala dlhá, úzka chodba. Panelákový byt v "pôvodnom stave“ bol na poslednom poschodí, ale Martine to neprekážalo. Veď zo štvrtého poschodia je naozaj pekný výhľad! Čo ju však dostalo, bola poloha bytu v blízkosti pracoviska. Pri dodržiavaní dopravných predpisov je za šesť minút v Markíze!
Ako sa nepraktický byt zmenil na moderný, otvorený priestor s intímnymi zónami, búralo sa, murovalo, rušili sa dvere, menili miestnosti. Z malej chodbičky, ktorá kedysi viedla do kuchyne, je dnes WC, to pôvodné zasa pridalo na veľkosti kúpeľni. ,,Do kuchyne, kam viedli dva čudné prechody, sa chodievalo cez obývačku alebo cez dlhú úzku chodbu. V miestnosti, ktorá bola malá aj bez toho, zaberali veľa priestoru. Navyše kuchyňa mala na každej stene otvor: dvere, okno či balkónové dvere,“ spomína Martina. Nielenže v nej bolo málo úložného priestoru, ale nezmestil sa sem ani stôl.
Dnes je kuchynská linka na celej stene, druhá stena otvára kuchyňu do obývacieho priestoru. A pretože v bratislavskom byte sa Martina zdržiava len 10 dní v mesiaci (zvyšok trávi s manželom v Štiavnických horách), nepotrpí si na klasický jedálenský stôl. Najradšej aj tak raňajkuje v obývačke na sedačke…
Pretože byt, ktorý mal dobrú polohu, nebol vábny, Martinu zaujímali názory priateľov a blízkych. Pri navrhovaní zmien jej pomáhala aj kamarátka architektka. „Prvotný nápad urobiť zo spálne obývačku a, naopak, zo spálne vstupnú halu, bola však idea môjho otca.“ Zmena škaredého bytu na pekný, sa stala pre Martinu výzvou.
Nechcela, aby sa v pomerne malom byte miešalo veľa farieb a materiálov. A tak sú v kuchyni aj kúpeľni rovnaké obkladačky a dlaždice. V izbách zas tmavá plávajúca podlaha a záclony a závesy z rovnakých textílií. V celom byte sa opakujú tri farby – tyrkysová, piesková a hnedá. "Cítim farby a zaujímajú ma interiéry, veď som vyštudovala estetiku. Narodila som sa v znamení Raka, veľmi potrebujem vodu, preto tá tyrkysová, hoci ma od nej architektka odhovárala. Chcela som jej dokázať, že to nie je vôbec zlá farba. S tyrkysovým sprchovacím gélom som chodila po obchodoch, kde miešajú farby. Vo vedre vyzerala otrasne, ale v byte ladí. Evokuje vo mne more. Hnedá a piesková zas piesok a wenge (tmavohnedá) les,“ spomína Martina.
Na lodžii by sa dalo aj raňajkovať alebo aspoň kávičkovať, keby si ju neobsadili a neznačkovali holuby. Martina už rozmýšľala o zvonkohre, ktorá by ich odplašila, to by sa však nevyspala nielen ona, ale ani susedia…
V Prešove, kde Martina chodila na vysokú školu, bývala na internáte. S prácou v Markíze prišli aj podnájmy. Odkedy vyletela z rodičovského hniezda, jej prvý byt na bratislavskom sídlisku je v poradí jej šiestym bývaním. A hoci v zrekonštruovanom byte býva už takmer dva roky, obľúbená tyrkysová ju stále neprešla. Dnes by sa asi rozhodla pre nižšie poschodie, pretože bývať navrchu, nie je len o peknom výhľade, ale znamená v byte zažívať aj príliš horúce letá a studené zimy.
Aké je bývanie snov Martiny Mečiarovej?
„Už sa mi splnilo. Ešte pred štyrmi rokmi, keď som sa zoznámila s manželom, nevedela som si predstaviť život na vidieku. Repište v Štiavnických vrchoch však nie je vidiek v pravom slova zmysle. Je to rýdza stredoslovenská dedinka na kopci, odkiaľ vidieť lyžiarske strediská. Na rozdiel od bratislavského bytu je dom v Repišti zariadený vo vidieckom štýle. Nie je tam ani kúsok betónu, nič moderné, všetko je naturálne. Keď sme ho rekonštruovali, držali sme sa pôvodného štýlu s trámami. Je to svieže, prírodné a najmä veľmi, veľmi súkromné. Bývanie, o akom sa mi ani nesnívalo. Z každej izby vidíme hory a lesy, počujeme vtáčikov. V záhrade pobehuje daniel a muflóny. Po ničom inom netúžim, hádam len po sieti medzi stromami, aby som sa v nej mohla pohojdávať čítajúc knihu.“