Priatelia, ktorí sa v noci zabudnú v meste, vedia, že u nej majú nielen otvorené dvere, ale aj plnú chladničku. Pretože pani Zuzana je gurmánka. A každý návštevník sa v jej byte pohybuje ako doma – bez pocitu, že niečo nenájde. Jej byt v centre Bratislavy je príjemný, veľkorysý k návštevám a hoci pôsobí starožitne, nie je vôbec snobský. Nakoniec väčšina vecí, ktoré sa sem dostali, mala zaujímavú cestu.
Do triapolizbového bytu sa Zuzana Szatmáry privydala pred 36 rokmi. „V byte nás bolo veľa, s mužom a dieťaťom sme začínali v jednej izbe. Vtedy to bol veľmi temný a prepchatý byt.“
Dnes tu žije už sama. Hoci nábytok hovorí, že si pamätá nielen 20., ale aj koniec 19. storočia, väčšina pôvodného zariadenia z bytu odišla spolu so svokrovcami. Pani Szatmáry je praktický človek. Nemá potrebu obiehať obchody či študovať trendy v zariaďovaní. Napriek tomu tu panuje štýlový súlad, ktorý je prešpikovaný humorom. Okrem obrazov Fera Guldana na stene visia aj skvelé ilustrácie zo stupídnych ženských románov.
Najčastejšie sa pani Zuzana zdržuje v kuchyni. Tu nielen vyvára, ale aj píše. Táto fajčiarka totiž neznáša, keď je byt nasiaknutý cigaretovým dymom. Hit 70. rokov minulého storočia – nábytkovú stenu Bonanza (dovážala sa z Rumunska) dostala s manželom ako svadobný dar. V tých rokoch bol pýchou nejednej obývacej izby. Pani Zuzana však Bonanzu dala do kuchyne. A pretože sa jej do kredenca už nezmestili ďalšie knihy, jej šikovný moravský manžel dorobil poličku na kuchárske knihy v rovnakom štýle, ako je kredenc. „Nikdy by som nedokázala sadnúť si a zariaďovať byt. Bolo by to strašné – byt by si zariaďoval mňa!“ Zuzana je, podľa svojich slov, celý život „funkcionalista“. Všetky veci, ktoré sú v byte, sa používajú.
Gauč, ktorý je v bývalej detskej izbe, vyhodili z polepšovne. Má však geniálny dizajn a za operadlom aj odkladací priestor. Veľké klubové kreslo sa rovnako ako gauč dá zmeniť na lôžko. A má aj svoju históriu. „Keď v 68. roku emigroval švagor, kreslo zostalo vyhodené na chodbe. Geniálneho kartového stolíka sa zasa zbavila suseda. "Keď nábytok z kvalitného materiálu opravili a prečalúnili, nik by nepovedal, že sú to veci z rôznych "dvorov“. Ja nekupujem nábytok, zdá sa mi, že to je vyhadzovanie peňazí. Myslím si, že veci majú nárok, aby žili ďalej," vysvetľuje pani Szatmáry.
Podobným spôsobom sa zostavovala aj obývačka. V biedermeierovskej almare, ktorá dnes udáva tón voľakedajšiemu prijímaciemu salónu, suseda na povale skladovala zaváraniny. Druhú skriňu z konca 19. storočia vyhodili zasa susedia mamy pani Zuzany. „Ešte pred revolúciou čakal pred starožitnosťami akýsi opilec, kým otvoria. Za pokazený, ale starožitný luster chcel dve tisícky. Vtedy to bol celý môj mesačný plat. Utekala som do práce požičať si od kolegov tie dve tisícky.“ No a dnes osvetľuje luster jej obývaciu izbu.
Aj spálňu si kúpila pani Szatmáry v starinárstve. Neprekážalo jej, že bola prežratá červotočom, s mužom ju injektovali dva mesiace. „Postele boli krátke, pretože kedysi boli kratší aj ľudia, ale môj muž ich predĺžil.“
Toaletný stolík v spálni by dnes Zuzane závidela nejedna žena. Podľa jeho majiteľky je to naozaj veľmi praktické zariadenie – pre ľudí, ktorí majú o sebe príliš veľké ilúzie. „Keď sa pozriem do zrkadla a zazriem v ňom príšeru, vstúpi do mňa pokora,“ s humorom jej vlastným hovorí pani Szatmáry.
Naj vecička v byte
„Na veciach nelipnem. Jediné, čo je dôležité a čo by som vždy zachraňovala, sú knižky. Hoci aj o tie môžem prísť. Veci nechávam žiť ako svojich spolupútnikov. Pre mňa je dôležitá sloboda – na ničom nelipnúť a ničomu neotročiť. Pretože lipnutie na veciach je otroctvo.“
Aké je bývanie snov Zuzany Szatmáry
Ale mne je fajn. Keby ešte keby sa z balkóna môjho bytu dalo skočiť do jazera! Mojím snom je môcť plávať rovno z postele. Vôbec však netúžim bývať niekde pri jazere. Všetci priatelia, ktorí podľahli bývaniu na vidieku, sa chcú vrátiť späť. Odsťahovali sa z mesta, vyrástli im deti, domov sa vracajú o piatej a čo potom?! Ja som spokojná tam, kde som.