Dom s dušou medzi horou a riekou

, 26.06.2009 14:20
Manželia Bachoríkovci
Manželia Bachoríkovci Autor:

Výtvarníci Bachoríkovci si žijú na 350-ročných gotických základoch v súlade s históriou

Zuzana a Oto Bachoríkovci sa do domu v bratislavskom Devíne medzi horou a riekou nasťahovali ešte ako študenti. Dostali ho ako svadobný dar od nevestiných rodičov. „Vtedy bol ešte neobývateľný, nemali sme vodu ani dlážku. Rodičia ho pôvodne kúpili pre záhradu,“ spomína Zuzana Bachoríková. Hneď na začiatku sa rozhodli, že ducha tohto domu nezničia sklom a nerezom, ale naučia sa žiť v súlade s jeho históriou.

Dom už určite zažil všeličo, veď má zhruba 350 rokov a stojí na gotických základoch. Dodnes má neodkryté pivničné priestory – tajomstvo pre ďalšie generácie. „Takýto dom sme nechceli znásilňovať, snažili sme sa rešpektovať ho a prispôsobiť sa mu,“ vysvetľuje domáca pani. „Dokonca až natoľko, že sme sa naučili žiť s vlhkosťou aj s červotočom,“ usmieva sa Oto Bachorík. Starý dom vraj musí byť trocha vlhký, ak ho vysúšate, múrom to neprospieva. „Ale keď sa v dome kúri a vetrá, vlhko škodí dokonca menej ako suchý vzduch z radiátorov. Na kamennej dlážke síce nemôžete sedieť, ale náš syn, keď bol malý, vôbec nebol chorý,“ vysvetľuje sochár Oto Bachorík.

Na začiatku bývali len v jednej miestnosti. V jednom kúte kachle, v druhom stôl s dvoma lavórmi na vodu. Mestskí ľudia vymenili komfort ústredného kúrenia a vodovodných kohútikov za „starinu“. Na prvé Vianoce tuná spomínajú dodnes. Klenbu mali podopretú hrabľami, aby im dovnútra nesnežilo a kúrilo sa v jedinej izbe. A tak vajíčka do koláčov zamrzli. Ale domáca pani napokon napiekla sedem druhov koláčov, hoci v „prešiváku“ a v manželových pracovných rukaviciach, ktoré používa pri osekávaní sôch. Keď prišli deti, život si vyžiadal väčšie pohodlie. Prestavba však trvala 16 rokov a rodina sa postupne sťahovala z miestnosti do miestnosti, kým dom nadobudol svoju dnešnú podobu.

Pán domu si pochvaľuje, že má blízko na huby aj ryby a zo svojho ateliéru sa díva do záhrady. Ako sochár pracuje s kameňom aj s drevom. Obývačku zdobia jeho nezameniteľné drevené stoly, ktoré podčiarkujú atmosféru domu. Drevo dáva domovu teplo a mohutnosť tohto nábytku akoby potvrdzovala úctyhodnú históriu jeho múrov. O tom, že dom stojí na pevných základoch, zas rozpráva kameň: kamenné stolíky aj poodhalené kamenné múry. „Máme radi dotyk ľudskej ruky, ceníme si prácu, ktorá prejde dušou a srdcom. Kedysi, keď ešte neexistovali stroje, neboli počítače, ktoré veci presne vyrátali a odrezali, vtedy mal každý detail svoje čaro. Remeslo si vyžaduje cit a skutočný majster sa nespolieha iba na stroje, ale sám detaily cibrí. A to si veľmi vážime,“ zamýšľa sa Zuzana Bachoríková.

Priestrannú predsieň z výklenku v múre stráži stará drevená bábka, ktorú kedysi vymenil otec Zuzany Bachoríkovej s istým pánom farárom tuším za udicu. „Už on mal v rodine zberateľské sklony, mal rád staré veci. My s manželom sme v tom pokračovali a tešili sme sa z toho, čo iní považovali za nepotrebné. Napríklad naše garniže – pôvodní majitelia ich chceli vyhodiť a nahradiť modernými. Nám sa páčia práve také, aké sú,“ usmieva sa Zuzana Bachoríková.

V zberateľskehj tradícii pokračuje aj syn Jakub, ktorý študuje sochárstvo. „Chodí do zberných surovín, a keď si odtiaľ donesie niečo, čo ho osloví a čo si doma môže opraviť – naposledy to bol napríklad neúplný starý svietnik – má z toho obrovskú radosť,“ prezrádza Zuzana Bachoríková. Dcéra Barborka síce staré veci nevyhľadáva, ale rada si ich pohladí. Ani ju neláka moderný interiér, deťom sa páči to, čo majú doma. „Na nich vidíme, ako človeka vychováva prostredie. Sú mladí, ale tým, že žijú v starom dome a obklopení prírodou, majú iný pohľad ako väčšina mladých, ktorí s históriou nežijú, nemohli si ju ohmatať,“ dodáva mama a výtvarníčka Zuzana Bachoríková.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk