„Nemám výtvarné cítenie. Keď som sem prišla, nevedela som, čo s priestorom,“ priznáva Evita. „Viem povedať, čo sa mi páči a čo nie. Chcela som, aby sme sa tu cítili dobre a aby dom pôsobil útulne. A aby som nemusela okrikovať deti – daj pozor, neznič to!“
Čierne obkladačky aj tapeta
A tak požiadala kamaráta architekta o pomoc. „Nemala som žiadne konkrétne nápady, povedala som mu len, že chcem, aby tu bolo pekne, útulne a veľa dreva.“ Svojej úlohy sa zhostil originálne. Pokiaľ ide o tradičné materiály, Evite vyhovel – drevené sú parkety, dvere, zárubne, ale aj schodisko.
Architekti sa však potrebujú aj profesionálne vyšantiť, a tak kamarát Evitu nahovoril nielen na čierne obkladačky a dlaždice, ale aj na čiernu tapetu v obývačke. „Keď mi ukázal kachličky, ktoré vybral do kúpeľne a vyhlásil – budeš ich mať na stene, zasmiala som sa a povedala – toto si na stenu nikdy nedám! Ale prehovoril ma a mal pravdu. Sú krásne!“ Okrem kúpeľňovej klasiky na celej jednej stene je tapeta farby kivi. Príjemný kontrast s čiernymi obkladačkami a dlažbou.
„Mnohých nápadov som sa bála. S dlaždicami som problém nemala, zato s čiernou tapetou v obývačke áno. Nechcela som ju, ale nakoniec ma architekt prehovoril. Hoci pôsobila veľmi moderne, bolo to hrozné… Po dvoch mesiacoch som tapetu strhla a stenu premaľovala na žlto.“
Starožitne i moderne
K „poľudšteniu“ ultramodernej obývačky, z ktorej išiel chlad, nakoniec prispela aj veľká knižnica predeľujúca miestnosť a dve starožitné skrinky. Evita má jednoducho rada klasiku. Keď v štýlovom obchode objavila starožitnú vitrínu, bola to láska na prvý pohľad. „Stála som pred ňou, úplne som sa do nej zbláznila. Bola veľmi drahá, niekoľko mesiacov som čakala, kým mi prídu peniaze. Pretože rezervovať sa dala len na tri týždne, chodila som sa na ňu aspoň pozerať. Keď mi ju konečne priniesli, od šťastia som tancovala. Druhú starožitnú skrinku som kúpila neskôr v inom obchode.“ Nakoniec medzi starožitné skrinky položila dizajnovú stojaciu lampu. „Možno sa k sebe nehodia, ale mne sa to páči!“
Aj jedálenský stôl patrí k talianskym dizajnérskym kúskom. Pôvodne k nemu kúpila stoličky z priesvitného plastu, ale ako Evita priznáva, na tom sa nedá sedieť. „Zbavila“ sa ich, keď si kamarátka zariaďovala byt. Jej ultramoderný interiér si pýtal práve také stoličky.
Pod schodmi pracovňa
Veľké drevené schodisko a klasické parkety bez kobercov prezrádzajú, že Evita miluje drevo. „Keď deti vyrastú, dám ich zbrúsiť,“ konštatuje. A je rada, že sa vydarili aj schody. Nie sú strmé a nepôsobia ani stiesneným dojmom. Práve naopak. Tak ako inde spájajú miestnosti v byte presvetlené chodby, v tomto dome priestranné schody spájajú obývačku so spálňami. „Obávala som sa, či nebudú príliš tmavé, ale vyšlo to, sú akurát.“
Pod schodmi si našiel miesto pracovný kút. Evita pracuje doma, nechcela sa zašiť niekde na poschodí. „Potrebujem mať kontakt s deťmi nielen keď sa hrajú v obývačke, ale aj keď sú v záhrade.“ Keď ich prišiel navštíviť jej otec, pod schodmi boli ešte škatule zo sťahovania. Napadlo mu, že práve tam by mohol byť dcérin pracovný stôl. „Nie som vyznávačom feng šuej, ale cítim, že pod schodmi je dobrá zóna. Nič ma neťahá od práce a všetko mám pod kontrolou – deti, varenie. Môžem odskočiť zamiešať omáčku, cestoviny. Dobre sme to vymysleli!“
Domov nie je hotel
Aj vďaka architektovi je v dome všetko zladené. Čierne sú dlažby na chodbe, v kúpeľniach, ale aj kozub v obývačke. Rovnaká tapeta ako v kúpeľni, len bordová, je zasa v Evitinej spálni. Hoci deti, Linda a Filipko, majú svoje izby, najlepšie sa cítia v posteli s mamičkou. „Už to neriešim, nebojujem s nimi. Povedala som si – raz budete mať 14 rokov a pôjdete preč. Zatiaľ je príjemné zobúdzať sa s nimi.“
Evita má rada moderné veci, nie však také, ktoré pôsobia príliš chladno. V dome sa chce cítiť ako doma, nie ako v hoteli. Aj preto má v obývačke, v kuchyni, ale aj na schodisku množstvo fotiek a kvetov. „A nikdy tu nemám ultrasterilný poriadok. Pretože tu sa žije.“
Bývanie snov
Páči sa mi tu, nielen dom a záhradka, ale aj susedov mám fantastických. Je to bývanie, po akom som vždy túžila. A tak zo žartu hovorievam, že ma odtiaľto vynesú až v truhle… Ale vážne – v lete by som rada chodievala na dovolenky nie do hotelov s cestovnými kanceláriami, ale do svojho malinkého domčeka niekde na talianskom vidieku pri mori. Stačili by mi dve izby a internet. A stretávali by sme tam len samých ukričaných Talianov!