„Toto je naše prvé vlastné bývanie, dovtedy sme sa vyše desať rokov sťahovali z privátu do privátu, vždy sme boli v jednej izbe,“ vysvetľuje sympatická moderátorka.
„Iní si spájajú obývačku s kuchyňou alebo inak miestnosti zväčšujú a my sa tešíme, keď sa dvere na izbe dajú zavrieť. Už poznáme, že v jednoizbovom byte má človek súkromie len vtedy, ak sú všetci ostatní preč,“ dodáva s úsmevom.
Tri izby pre štyroch
Trojizbový byt pre štyroch ľudí ponúka klasické riešenie: obývačka, spálňa a detská izba, v ktorej zatiaľ kraľuje starší syn Janis sám. Ale vraj už nie nadlho. Mama sa už chystá malého Kárlisa presvedčiť, že je už dosť veľký, aby už nespával v rodičovskej posteli. Zatiaľ však bezúspešne. Keďže v spálni sú stále traja, manžel si svoj pracovný kút vytvoril v obývačke. No a manželka má vlastné miesto všade – a nikde.
„Samozrejme, že si na to občas zafrflem, ale najčastejšie bývam aj tak v kuchyni. Nakŕmiť troch chlapov nie je žiadna maličkosť!“ smeje sa.
Prvé, čo človeku udrie do očí, je veľa políc, ale rodinné pamiatky a suveníry majú čestné miesto v presklenej vitríne. Hornú policu v nej zaberajú fotografi e manželovej rodiny a suveníry z Rigy, manželovho rodiska. Priniesol si do medzinárodného manželstva každý iné plány a predstavy o spoločnom bývaní?
„Vôbec nie, máme celkom rovnaký vkus. Keď som u manželovej rodiny na návšteve, cítim sa tam ako doma, absolútne nemám pocit, že by sme pochádzali z nejakej odlišnej kultúry. Vychovávali nás rovnako založení ľudia, a preto sme si blízki aj svojimi hodnotami a vkusom,“ vraví Petra Ázacis.
Jediné, na čo si vraj manžel nevie zvyknúť, sú okná bez záclon, len so žalúziami. Pripadá mu to ako v kancelárii, ale domáca pani sa teší, že záclony ani závesy nezaberajú miesto a nelapajú prach.
Foto: Ivan Majerský
Nábytok v opatere
Obaja športovci – ona bývalá hádzanárka, on basketbalista – berú aj svoje bývanie športovo. Majú radi prírodné materiály, modernistické plasty, sklo alebo kov u nich nenájdete.
Nie sú otrokmi katalógov a niektoré kusy nábytku „prevzali do svojej opatery“ od známych, aby tu doslúžili, kým deti dorastú.
Medzi synmi je veľký vekový rozdiel, starší má desať a mladší dva roky. Hračky, ktoré by si podobne ako iné veci našli nových majiteľov v blízkom azylovom dome, musia ešte chvíľu počkať v škatuliach, kým mladší dorastie.
„Aby sme mali všetky veci kam odkladať, zastavali sme jedny dvere do kuchyne a krátku chodbičku, ktorá k nim viedla, sme využili ako skladisko,“ ukazuje moderátorka.
Foto: Ivan Majerský
Niet sa kam ponáhľať
Inou zásadnou úpravou panelákového bytu bolo spojenie kúpeľne s toaletou. „Niekomu sa to zdá nepraktické, ale oddeľuje ich policová stena, takže nikto tu nikoho neprekvapí bez ohlásenia,“ vysvetľuje Petra Ázacis s úsmevom.
Police z obkladačiek pritom vznikli ako z núdze cnosť – stúpačku premiestniť nemohli a majster navrhol, že ten stĺp v priestore obloží. A vzápätí sa pridal nápad prirobiť aj praktické police, otvorené z oboch strán.
Veľká premena čaká detskú izbu, keď budú bratia bývať spolu, ale ďalšie drobné zmeny zavanú aj do kuchyne, kde ešte chýba nová špajza. „Na začiatku sme urobili to najnutnejšie – dlážky, dvere a okná a všetko ostatné bude postupne. Netreba sa ponáhľať, zatiaľ odstraňujeme čokoládové stopy a iné drobné "úpravy“, ktoré necháva na stenách náš mladší syn," uzatvára Petra Ázacis.
Foto: Ivan Majerský
„Naj“ vecička v byte
Najdôležitejšou vecou v byte sú pre Petru Ázacis dve škatule – každá z nich ukrýva pamiatky na detstvo jej synov. Oblečenie, v ktorom prišli domov z pôrodnice, prvá hračka, náhrdelník pre mamu z cestovín. „Robil mi ho Janis ako škôlkar, a keď si predstavím, ako sa s ním jeho drobné rúčky natrápili, je to pre mňa ten najkrajší šperk, aký mám!“ vyhlasuje moderátorka pyšne. Ešte aj od pôrodnice si odkúpila „inventárne“ číslo, ktorým bola ako čerstvá mamička so synom v spojení. „Sú to pre mňa nenahraditeľné veci. Aj manželovi som dala inštrukcie: keby doma horelo, stačí, ak vezmeš tieto dve škatule!“ hovorí Petra Ázacis.
| Aké je bývanie snov moderátorky Petry Ázacis |
| Keby nebola ničím obmedzená, vybrala by si bývanie niekde na španielskom pobreží. Malý domček so záhradkou, kde môžeš pestovať oleandre a chodiť po zemi bosými nohami. Španielsko a veci s ním spojené ju lákali už od malička. Vďaka manželovi však zistila, že krásne rybárske osady sú vraj aj v manželovej rodnej krajine Lotyšsku. More a pláže s borovicovými lesmi, žiadne veľké hotelové komplexy, ale vkusné malé stavby, ktoré sem odjakživa patria. Atmosféra týchto miest sa jej páči, lenže lotyšský sen je ešte menej reálny ako ten španielsky, lebo všetky pozemky už skúpili ruskí boháči. |