Letné sídlo
„Keby ste sem prišli na jar, všade kvitne levanduľa,“ vedie nás majiteľ svojou záhradou k malému domčeku v rohu pozemku. Nemá kúrenie a tvorí ho len jediná miestnosť, ale je nesmierne útulný.
Nie, to ešte nevidíme dom, v ktorom býva rodina, ale „letné sídlo“, kam sa výtvarník za horúcich dní skrýva pred slnkom aj pred okolitým ruchom.
Foto: Ivan Majerský
„Keď Cézanne maľoval krajinu a v diaľke mu ňou prešla žena, tak sa rozčúlil a rozrobený obraz napichol na konár a odišiel preč,“ smeje sa výtvarník, keď vysvetľuje potrebu súkromia pre umelca. Povedali by ste, že táto malá hacienda tu stojí desiatky rokov – a pritom tu vyrástla len nedávno, ale dýcha pokojom a ladí s prírodou.
„Mám rád Provensalsko, lebo tam ľudia rátajú čas na ráno, popoludnie a večer a nie na stresujúce minúty. Precítia hĺbku života a odráža sa to aj v ich spôsobe bývania. Nevymieňajú staré veci za nové, ale žijú s nimi ďalej, obklopení prírodnými materiálmi. Nikde nenájdete ani kúsok umelej hmoty, ani len pohárik na zubné kefky nie je umelinový,“ vysvetľuje Marián Krajčovič.
Foto: Ivan Majerský
Môžu si to dovoliť aj vďaka tomu, že tam profesia umeleckého stolára a iných remesiel nevymizla a majstri dokážu aj cudziu alebo novú vec v dome zladiť s prostredím, aby doň dokonale zapadla, vytvoriť kus nábytku v rovnakom duchu ako ostatný. Preto sa dokáže udržať pôvodná tradícia tohto miesta a nestretne sa dom v alpskom štýle vedľa funkcionalistickej vily.
Na bývanie majú aj vlastné predpisy, nijaký dom nesmie stáť na pozemku menšom ako sto árov, nesmú krajinou ťahať vysoké elektrické stĺpy. „Princíp dobrého konzervativizmu,“ komentuje Marián Krajčovič.
Marián Krajčovič je ako výtvarník známy najmä svojimi portrétmi a takzvanými „vindousami“ – obrazmi členenými do „okien“, jeho terajšia výstava má zhodou okolností názov Ľudské interiéry. Ako vyzerá interiér jeho domu?
Drevo, kameň, veľa dekoratívnych látok a horiaci kozub – to je obraz provensalského domu, ktorý si preniesol aj na Slovensko. Nemá ho len odpozeraný z obrazov, kníh, fotiek a filmov. Vo Francúzsku istý čas pobudol aj tu vystavoval a podľa Kunderu nielen maľuje, ale sa ho aj pokúša čítať vo francúzštine a prekladá si francúzskych básnikov.
V čom vlastne spočíva pocit harmónie a pohody? Vo farbách, v tvaroch, alebo je to niečo celkom iné? „Tak to by som aj ja rád vedel,“ vzdychne si výtvarník. V každom prípade v jeho dome sa harmónia udomácnila, a to nielen na jeho obrazoch. „Doma si robíme útulné zátišia,“ vyhlasuje Marián Krajčovič.
Foto: Ivan Majerský
Keď kraľuje kameň
U Mariána Krajčoviča všade nájdete kameň, aj keď na rôznych miestach domu a záhrady vždy iný. Pred vchodom použil kvarcit, stĺpiky zahaľuje bridlica, na terase prejdete po svetlom spišskom travertíne, na ten Marián Krajčovič nedá dopustiť. Chodníčky sú z farebného betónu, ale časom ich tiež nahradí kameň.
Aj vnútri v dome kameň kraľuje. Dlážka v obývačke je kvalitný taliansky gres – umelo vytvorený materiál, ktorý vznikol spojením drveného kameňa a spojovacích zmesí. Nie je to vraj nič honosné, ale dobre prenáša teplo, vyzerá pekne, na pohľad sa podobá prírodnému kameňu alebo keramike. Kozub je zasa z pieskovca. Aj tu sa potvrdilo, že kameň vôbec nemusí byť studený, záleží len na tom, aby ste zvolili ten správny druh a dopasovali ho teplými kusmi.
Foto: Ivan Majerský
Vzduch, priestor a teplo
Typizovanému jednopodlažnému domu majitelia zmenili pôvodné rozloženie miestností a vdýchli svoj vkus. Dom má veľkorysú centrálnu miestnosť, kuchynská časť je umiestnená bokom, vo výklenku. Je tu len pár kusov nábytku, ale zato výrazných, a to vzbudzuje príjemný pocit priestoru, v ktorom sa môžete voľne nadýchnuť, ako na otvorenej lúke. Napriek tomu je tu útulne – to vďaka dreveným solitérom, kozubu a teplému vzoru látky na sedacej súprave.
Nízky konferenčný stolík vyzerá ako starožitný, ale nie je. „Niektorí ľudia zháňajú kusy s patinou, ja to nepotrebujem. Dôležité je, aby sem zapadol,“ hovorí Marián Krajčovič. Zato starý sekretár je originálnym starožitným nábytkom, ale stále žije. Dámske osadenstvo domu si tu občas odkladá svoju kozmetiku a vnučka naň s obľubou posadí svoje barbiny.
Ďalšími izbami v dome sú dve spálne a jedna hosťovská pre deti. No a v pôvodnej garáži si majster zriadil svoj ateliér, auto vystrčil von ako kopu železa, ktorá má len úžitkovú hodnotu.
Foto: Ivan Majerský
Kúpeľňa takmer bez obkladačiek
Jedinou miestnosťou v celom dome, kde nenájdete nijaký obraz, je kúpeľňa. Aj tu sa domáci držali hesla, že menej je niekedy viac. Priestor zväčšili, ale nezaplnili ho celý obkladačkami.
Foto: Ivan Majerský
„Máme tu ručne robené portugalské obkladačky, ale netreba ich dať všade. Keď je stena natretá kvalitnou farbou, ktorej neprekáža vlhko, obkladačky stačia ako dekorácia, takže si môžete dovoliť aj pár efektnejších kúskov a dokopy to vyjde lacnejšie, ako by ste obložili celú kúpeľňu. Veľmi odporúčam,“ radí domáci pán.
Foto: Ivan Majerský
Aké je bývanie snov Mariána Krajčoviča
„Už nemám takú chuť cestovať, skôr by som si chcel doma vytvoriť príjemné zákutia. V záhradnej haciende zaviesť kúrenie, aby sa tam dalo vydržať aj v zime, v parku spraviť detské ihrisko s hojdačkou, pergoly a veľa kvetov. Stačia aj malé plochy, aby dýchali príjemnú atmosféru,“ vyhlasuje výtvarník.
Ešte treba vymeniť chodník, v spálni vymeniť posteľ za kovovú, typicky provensalskú, ale za provensalské stoličky by sa človek nedoplatil. V kúpeľni typizovaný sprchovací kút nahradia jednoduché hore otvorené dvierka. Marián Krajčovič nosí predstáv v hlave dosť, rovnako ako ešte nenamaľovaných obrazov. Len to všetko nestačí uskutočňovať. Na svojom terajšom bývaní si cení dobrých susedov. Ale keby sa tak rodina a priatelia spolu preniesli do Provensalska, s výhľadom na more a schovaní pred turistami.
Foto: Ivan Majerský
Naj vecička v dome
Pre výtvarníka Mariána Krajčoviča je najobľúbenejšou vecičkou v dome kompozícia vecí v pohybe. „Niekedy z mojich a niekedy z cudzích vecí si skladám rôzne kompozície. Pre mňa je to zdrojom inšpirácie. Napríklad skúmam staré nefunkčné americké zlaté hodinky, môj obraz alebo repliku Giacomettiho sochy – on je pre mňa prvý medzi prvými,“ vyhlasuje Marián Krajčovič. Túto „voľnú zostavu“ si autor prenáša so sebou z domu do domu a nevie sa jej vzdať, aj keď nie vždy sa do nového miesta hodí. Dcéra prezrádza, že v skutočnosti je otcovou najobľúbenejšou vecou ticho.