„Prepáčte, ale to viete, šesť poschodí,“ hovorí ešte pred pozdravom náš sprievodca po dome Miroslav Izakovič. Učiteľ telesnej výchovy, ktorému tiahne k šesťdesiatke stúpa hore rezko. Keď si na treťom poschodí všimne, že má náskok, vyťahuje z vrecka starú čiernobielu fotografiu. Je na nej jeho o poznanie mladšia podobizeň a kulturista, ktorý na svoje veľké úlohy v Terminátorovi a štáte Kalifornia ešte len čaká.
Arnoldov kamarát žije na Stavbárskej už viac ako dvadsať rokov. Keď vojdeme do jeho moderne a prakticky zariadeného bytu, vypne Facebook a rozhovorí sa o sociálnej sieti Pentagónu. Medzi priateľov by si bez problémov pridal aj tri pätiny jeho osadenstva.
„Šesťdesiat percent ľudí tu chce slušne bývať. Predovšetkým vďaka nim sa veci pohli k lepšiemu,“ hovorí.
Foto: Robert Hüttner
Oáza pokoj vyschla po pár mesiacoch
Problémy v Pentagóne začali vznikať už v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Ubytovne Hydrostavu a Slovnaftu sa odpredávali ako dvojgarsónkové byty. Kúpili si ich ľudia, ktorí chceli slušne bývať, ale aj občania, ktorí si tu založili drogové predajne, neskôr hotový narkotikový hypermarket. Situácia bola najhoršia v polovici minulého desaťročia.
„Z ôsmich bytov na mojom poschodí sa predávalo v troch. A to som nebýval na najhoršom podlaží,“ hovorí Izakovič. „V byte oproti sa denne vystriedalo aj päťdesiat ľudí. Často mi spali pred dverami. Raz, keď som ich odtiaľ posielal preč, tak ma jedna žena pichla ihlou,“ pokračuje a sklamane dodáva, že dodnes prípad nevyriešili k jeho spokojnosti.
Z poličky s desiatkami šanónov vyťahuje lesklý, červený. Listuje svojimi starými sťažnosťami. „Minulý september. Pri bráne ma udrel narkoman, lebo som ho nechcel pustiť do brány. Väčšinou si na mňa nedovolia, ale stalo sa.“ Spomína aj prípad, keď jeden nájomník ponúkal prostitútkam zo Slovnaftskej za poplatok svoju sprchu, až kým mu neprišiel 30–tisícový účet za vodu.
Účet svojim neprispôsobivým susedom začali poriadni obyvatelia Pentagónu vystavovať v roku 2006. Projekt Drogyvon zaviedol vstup na čipy, kamerový systém, zamrežované spoločné priestory a na nejaký čas aj súkromnú bezpečnostnú službu. Vtedy sa žilo v budove s charakteristickým päťuholníkovým tvarom asi najlepšie od pádu komunizmu.
Oáza pokoja mala trvanlivosť len pár mesiacov, defnitívne vyschla po odchode strážnikov. Úroveň sa však neprepadla na pôvodnú. „Tu prespávali na matracoch, tu všade boli ihly, výkaly, bordel. Teraz je tu čisto, dokonca nikto nestrhol ani oznamy z nástenky,“ ukazuje Izakovič pozitívne výsledky projektu, keď nás vyprevádza von.
V Petržalke, ale aj na iných sídliskách sa isto nájde viacero činžiakov, ktoré sú špinavšie ako súčasný Pentagón. Počas odchodu si však na schodisku všimneme čerstvú špinku, ktorá vyváži celé kilogramy iných odpadkov – injekciu. Od roku 2008, keď technici vypli zničené výťahy, je schodisko tepnou obyvateľov, ale aj „kupcov“.
Stretneme mladíka, ktorému ani netreba na tele hľadať vpichy, aby sme vedeli, po čo prišiel. Ale aj mamičku s dvoma plnými nákupnými taškami, ťažko stúpajúcu až boh-viekam, rozbehnuté detváky a ďalšieho z aktívnych bojovníkov za lepší Pentagón – Ma-roša Birkuša. To všetko počas jednej cesty zo šiesteho poschodia o piatej večer.
Foto: Robert Hüttner
Heroín? Nech sa páči, štvrté poschodie vpravo
Rušno je aj nasledujúce ráno. Rovnaká brána, to isté schodisko, iný sprievod. Dvojica policajtov, ktorá je na kontrole Pentagónu. Príslušníci sa dušujú, že brány kontrolujú pravidelne, hoci pán Izakovič si posťažoval, že na nich už dlhšie nemal šťastie. Schodiskom štyridsaťdvojky prejdeme až úplne nahor a znova dolu. Nič mimoriadne.
Rušnejšie je na štyridsiatke. Dvaja mladí muži na schodoch policajtom tvrdia, že hľadajú „jedného známeho“. Vraj ich oklamal pri predaji pneumatík. „Raz idú za sesternicou, inokedy za kamarátom, väčšinou sa opakujú tie isté výhovorky,“ vysvetľuje jeden z príslušníkov, zatiaľ čo druhý vysielačkou preveruje, či nenatrafli na niekoho, po kom polícia pátra.
Kým čakáme na odpoveď, jeden z mužov si dá dolu kapucňu a snaží sa policajtom pripomenúť. Obaja príslušníci sem chodia už roky, niektoré „stálice“ ich zdravia, aj keď sú v civile. Na stene medzitým čítame odkaz pre istú Helenku, ktorej pisateľka odkazuje, že si nemá namýšľať len preto, lebo jej rodina predáva drogy. A že aj na nich raz príde. Samozrejme, hovorovejšie.
„Negatív,“ znie odpoveď pri oboch menách, a tak mladí muži môžu ísť. Kontrola sa opakuje aj na prízemí, kde „kamarátov“ hľadá iná skupinka. Najmladší z nich má len devätnásť rokov. Na ulici by ste si z nich podozrivo premerali vari len jedného.
Napriek mladému veku má strhanú tvár a neuveriteľne spuchnuté ruky. Ostatní by sa poľahky stratili v dave. Heroín z očí však lenivo pozerá chlapíkovi, ktorý stojí vonku pred bránou. Policajtov slušne pozdraví. „Už si mal vitamíny?“ rozpráva sa so známou „frmou“ jeden z pochôdzkarov. „Ale áno. Od Ruslana, štvrté poschodie vpravo,“ odpovie spokojne. Také priemerné verejné tajomstvo by nad verejnosťou toho pentagonského puklo od závisti.
Už sme takmer na odchode, keď sa rozhodneme prejsť si na porovnanie aj jeden slušnejší vchod – tridsaťosmičku.
Rozdiel je evidentný na prvý pohľad. Ide výťah. Na desiatku sa vyvezieme, k prízemiu ideme pešo. Keď sme už takmer dole, policajti zrazu vybehnú na chodbu. Od okna bleskovo odskočí trojica mužov. Štvrtý, ktorý stál opodiaľ, nenápadne prekĺzne a vyparí sa.
Na radiátore pri okne je na novinách vysypaný hnedý prášok, pri ňom je injekcia a kúsok alobalu. Medzi trojicou je aj mladík, ktorý bol pred chvíľou vo vedľajšej bráne reklamovať pneumatiky. Policajti ich legitimujú, volajú experta na zaistenie stôp.
Mladíci počas asi polhodinového čakania trikrát zmenia svoj postoj k tomu, čo leží na radiátore.Najskôr svorne tvrdia, že nevedia, čo to je, že drogy neberú. Neskôr uznajú že je to tovar, ale že sa ho ešte ani nedotkli a že s najväčšou pravdepodobnosťou to bude nejaké svinstvo. Asi hlina. Jeden je prehnane slušný, druhý sa ustavične dožaduje toalety a tretí je nervózny. Jediný má prácu. Zhodou okolností takú, kde by ho drogový prešľap istotne stál miesto.
Nervy pracujú, nik to nechce vziať na seba. Napokon sa jeden priznáva. Expert však papierovou vreckovkou odoberie stopy z rúk pre istotu všetkým trom. Výsledky expertízy budú až o niekoľko mesiacov. Dvaja mladíci odchádzajú preč. Malé ryby, smutné existencie. Vinníka si príslušníci ešte odvezú na vrakunskú policajnú stanicu.
Foto: Robert Hüttner
Pentagón má desiatky očí
Na rovnakom mieste sedíme aj my. Oproti nám je riaditeľ Obvodného oddelenia PZ vo Vrakuni Miroslav Nagy. Otázok je mnoho, jedna je však jednoznačne najpichľavejšia. „Ako je možné, že dílerské byty fungujú, hoci o nich polícia vie?“ Nagy nás najskôr upozorní, že je to skôr v kompetencii Národnej protidrogovej jednotky, ťažkú situáciu však vzápätí ochotne opíše.
„Problém je v tom, že díleri majú byty neraz v osobnom vlastníctve. Dílujú celé rodiny, takže keď zatkneme jedného, predávať začne iný,“ hovorí. Predajcovia, ktorí najčastejšie obchodujú s heroínom a pervitínom, si v Pentagóne vybudovali skvelé ministerstvo obrany. Má desiatky očí, špehov, neviditeľných spojení.
Keď si pozorne prezriete okná na Stavbárskej, určite sa vám s niekým stretne pohľad. Keď máte za chrbtom policajnú hliadku, bude tých stretnutí očí ešte viac. Niektorí díleri majú zase kúpené dva byty vedľa seba a drogy si pred prehliadkou posunú. Často zneužívajú sociálne slabšie rodiny v dome, ktoré im tovar postrážia. Napríklad výmenou za uhradenie nájomného.
Na chobotnicu sú policajti zatiaľ prikrátki, pýšia sa však aspoň tým, že v okolí Pentagónu „pláva“ menej žralokov. „Prepadnutia, bitky, vlámačky do áut. Kým sme na miesto začali pravidelne posielať hliadky z celého druhého okresu, tak to tam bolo na dennom poriadku. Dnes nám najčastejšie hlásia rušenie nočného pokoja,“ opisuje pozitívne zmeny v okolí domu Nagy.
Zo závažnej trestnej činnosti teda v Pentagóne ostávajú už len drogy. Z 260 osôb, ktoré z neslávne známeho domu policajti vlani predviedli, až 167 riešili pre drogy.
„Napadnutia, aké si prežil pán Izakovič, nám iní ľudia veľmi nehlásia,“ dodal Nagy. „Vlani sme mali možno jedno také oznámenie,“ dodáva.
Pentagón je bezpečnejší aj podľa starostu Vrakune Ladislava Faturu. Do úradu na-stúpil koncom roku 2006, v čase, keď sa rozbiehal projekt Drogyvon. Ako bývalý policajt poznal problémy drogového centra už dávno predtým, sám navyše neďaleko Pentagónu býva. „Opticky vidím zlepšenie navonok o dvadsaťpäť až tridsať percent, vnútri Pentagónu o niečo menej,“ priznáva. Poriadku prikladá energický štyridsiatnik veľkú váhu.
„Tam, kde je špina, tam skôr či neskôr polícia rezignuje a vládnuť začnú asociálne živly. Keby sme to tam nechali tak, ako to bolo, riskovali by sme, že sa problém rozšíri aj do okolia,“ rozpráva starosta, ktorý je presvedčený, že už odvrátili možnosť vzni-ku geta.
Boj s drogami, to však nie je len represia, ale aj prevencia a liečba. A hoci Fatura v sebe nezaprie bývalého policajta, keď tvrdí, že v prípade Pentagónu by pomer rozdelil v pomere deväťdesiat k desiatim v prospech pre represiu, rešpektuje aj aktivity, ktoré problému pomáhajú z iných strán.
Tri prúty na tisíc šľahnutí
Cestu prevencie už dvanásť rokov razí Detský fond Slovenskej republiky. Na konci deväťdesiatych rokov hľadali jeho sociálni pracovníci pre deti z Pentagónu vhodné aktivity priamo na ulici. Vlani oslávili už piate výročie vlastného nízkoprahového centra MIXklub, ktoré sa nachádza hneď oproti prvému a najproblematickejšiemu vchodu na Stavbárskej.
Našou sprievodkyňou po priam rozprávkovom interiéri je sociálna pracovníčka Barbora Brichtová. Nečudo, že v prostredí, kde sú steny pomaľované čarokrásnymi obrázkami a kde sú ešte aj zákazy písané na farebných papieroch, odmieta hovoriť o negatívach Pentagónu.
„Napokon, veď to nie je žiadne geto,“ hovorí hneď na začiatku. Deti z Pentagónu musia podľa nej zápasiť s rôznymi predsudkami, preto nerada vidí, keď sa situácia ich bydliska zbytočne dramatizuje. Aj drobizg vníma, ako sa o Pentagóne hovorí, píše. Svedčí o tom aj to, že keď do MIXklubu príde dieťa, ktoré je z iného domu, neraz to zdôrazní. „Ale ako sa majú tie deti formovať, keď stále počúvajú len o tom, že ich domov je zlý?“ pýta sa Brichtová.
Z dolného poschodia sa medzitým ozve hudba. Krátko po tretej, keď sa klub otvára, je už plný detí. Dole v obývačke hrá jeden chlapec na klavíri, ostatní sa rozprávajú. Na druhom poschodí je zaplnená počítačová miestnosť a zvádza sa veľký zápas v stolnom futbale. Počas prvých návštev pritom deti ani nevedeli, čo by chceli robiť, aj to sa tu museli naučiť. Popri hre navyše nenápadne dostávajú rady, sociálni pracovníci im ukazujú aj iné vzory, ako tie, ktoré vidia v útrobách Pentagónu.
Pracovníčky MIXklubu si pochvaľujú aj to, že deti, ktoré k nim chodia, postupne odbúravajú svoju agresivitu. „Mne osobne bude stačiť, keď si v pravý čas spomenú na nejakú moju radu a zachovajú sa podľa nej,“ hovorí Brichtová.
Zároveň však uznáva, že meniť iba deti nestačí. Pentagónu by mohol výraznejšie pomôcť len komunitný projekt, ktorý by sa zameriaval na všetky generácie. Túto funkciu aspoň čiastočne supluje Mixáčik, ktorý je určený pre deti do šesť rokov, ktoré prídu do centra v sprievode rodiča, alebo aspoň staršieho súrodenca.
Komunitný projekt ako dobré riešenie spomína aj Soňa Pekarovičová z občianskeho združenia Odyseus, ktoré má na starosti prevenčné aktivity i sprostredkovanie liečby závislým. Ľuďom z Pentagónu a okolia mení použité ihly za nové už deväť rokov. Pekarovičová Pentagón vníma len ako jedno z viacerých problematických miest v Bratislave. Podľa nej nie je ani najhoršie. Uznáva totiž, že počas posledných rokov sa situácia okolo Pentagónu zlepšila vďaka dlhodobej práci. Represia má však aj odvrátenú stranu. „Pre obyvateľov sú to isto pozitívne zmeny, no v skutočnosti môže ísť len o zahladzovanie problému,“ hovorí Pekarovičová. „Keďže v okolí je viac hliadok, užívatelia drog sú opatrnejší, kontakt s nami skracujú na minimum, niekedy zo strachu radšej vôbec neprídu.“
Menej informácií o rizikách a špinavé ihly, to je výborný kokteil na vznik epidémie. „A keďže z pohľadu množstva ľudí užívajúcich drogy je Pentagón zaujímavá komunita, iste by sa rýchlo rozširovala ďalej,“ opisuje nevýhody represie Pekarovičová a dodáva, že im klienti na Stavbárskej skutočne ubúdajú.
Hoci z rozprávania všetkých skupín, ktoré sa snažia problém v Pentagóne vyriešiť, je jasné, že voči ostatným aktérom nemajú stopercentnú dôveru, je sympatické, že sa rešpektujú. Tri časti boja proti drogám, prevencia, liečba a represia sú ako tri prúty, ktoré musia držať spolu, jednotlivo by problém nevyriešili.
Bude happyend s novou fasádou?
Tri prúty na tisíce šľahnutí, to však stále znie ako beh na veľmi dlhú trať. Priznáva to aj jeden z nových obyvateľov Pentagónu Maroš Birkuš. Byt si kúpil v čase, keď sa začínala akcia Drogyvon v nádeji, že situácia sa začne prudko zlepšovať. Po troch rokoch v Pentagóne nádej nestráca, je však oveľa skeptickejší.
Aj starosta Fatura priznáva, že samospráva i obyvatelia Pentagónu sú už zrejme na hranici možností, ktoré majú. Posun vpred podmieňuje len zmenou zákonov. „Do par-lamentu dávame prostredníctvom jedného poslanca návrh, aby si obyvatelia ktoréhokoľvek domu mohli odhlasovať, že neoprávnený vstup do ich spoločných priestorov bude priestupkom,“ opisuje prvý návrh. Díleri by tak podľa neho museli vyjsť do ulíc, kde by boli zraniteľnejší. Ďalšia zmena by sa mala týkať trestov pre predajcov drog. „Chceme, aby súčasťou ich trestov bolo automaticky zhabanie majetku, ktorý sa používa na páchanie trestného činu. Za takú vec možno považovať aj dílerský byt, a to je cesta, ako sa ich zbaviť,“ dodáva Fatura.
Vrakuňa uvažuje aj nad novou modernou zástavbou v okolí Pentagónu, ktorá by rovnako zvýšila spoločenský tlak na asociálov. „Ak sa niektoré z týchto opatrení podaria, a keď raz bude Pentagón v dobrom stave, plánujeme zmenu fasády. To bude taká posledná bodka,“ sníva s otvorenými očami Fatura.
Zatiaľ je však symbolickou bodkou za príbehom o Pentagóne stále injekčný vpich.