Jeho záchod sa páči aj kráľovnej. A zarába

12.06.2011 08:18
Anders Nyquist
Anders Nyquist sa v máji predstavil v Bratislave na konferencii TEDx. Autor:

Keď sa švédsky architekt a dizajnér Anders Nyquist nedávno predstavil na bratislavskej konferencii TEDx, publiku s úsmevom oznámil, že bude rozprávať o hovne.

Vzápätí spresnil, že skôr o cikaniciach a kakaniciach. Už takmer polstoročie propaguje ekologickú architektúru. Domnieva sa, že by sme sa mali zrieknuť lineárneho rozmýšľania – produkcia, spotreba, odpad, ktoré sme si osvojili v období industrializmu, a vrátiť sa k cyklickému zmýšľaniu. V rámci mnohých inovatívnych riešení navrhol aj špeciálny záchod, ktorý dokáže jeho majiteľovi za produkty, ktoré doň „vkladá“, dokonca zarábať peniaze.

Na prednáške ste hovorili, že váš najsilnejší zážitok so záchodmi pochádza z Japonska…

Áno, hneď po príchode som v hoteli objavil technicky najdokonalejšiu toaletu. Mala vyhrievané sedadlo. Hrala muziku, aby ste nemuseli načúvať zvukom, ktoré pri onej činnosti sami vydávate. Miesto papiera ste stlačili gombík a záchod vám umyl a následne vysušil zadok. Na ovládacej konzole bolo aj množstvo ďalších tlačidiel s japonskými znakmi. Tie som sa však už bál stlačiť, pretože mi jeden známy povedal, že je medzi nimi aj takzvaný AOT gombík. Teda automatický odstraňovač tampaxov. Veľmi nebezpečné pre muža!

Napriek tomu tvrdíte, že aj takýto moderný typ toaliet je vybudovaný na chybnom koncepte.

Spôsob narábania s odpadovou vodou aj v tých najvyspelejších krajinách nie je podľa mňa trvalo udržateľný. Aj ten najmodernejší záchod odvedie potrubím splašky niekam do prírody. V princípe sa teda nelíši od starodávnej drevenej toalety, na ktorú som sadal ešte ako malý chlapec na malom rybárskom ostrove Brämön. Boli to také drevené búdky, jedna vedľa druhej. Pamätám si na ich zápach, na všadeprítomné muchy, ale aj na to, ako sme sa k nim niekedy v zime museli predierať na bežkách. Najviac si však spomínam na to, že neboli ďaleko od studne, a preto sme každý rok dostali poriadnu črevnú chrípku.

Kancelária blízko polárneho kruhu. Švédsky...
Kancelária blízko polárneho kruhu. Švédsky architekt v nej pestuje hrozno (vľavo). Separačný záchod. Oddeľuje moč od výkalov a neznečisťuje životné prostredie.

Dnešné mestá majú však určite dômyselnejšiu kanalizáciu.

Možno by ste sa čudovali, ale aj u nás vo Švédsku sa až tridsať percent odpadovej vody nikdy nedostane do čističiek. Inde to je aj oveľa horšie, veď až 2,6 miliardy ľudí na svete nemá prístup k čistej a bezpečnej toalete. A ani čističky nevedia spraviť zázraky. Výsledkom je, že znečisťujeme naše rieky, jazerá, oceány, podzemnú vodu… Keď máte napríklad črevnú chrípku, produkujete desať miliárd vírusov denne. Aj keby bolo reálne, že zničí 99 percent z nich, stále sto miliónov prežije… Výkaly okrem toho obsahujú aj baktérie. Moč je naproti tomu čistý. Príroda to dobre vie, a preto počas miliónov rokov evolúcie navrhla ideálne riešenie. Ľuďom dala dva vývody – jeden na výkaly, druhý na moč. Mojou otázkou je, prečo ich my miešame, keď ich príroda pekne rozdelila?

Ako vyzerá vami navrhnutý záchod, ktorý tieto „produkty“ oddeľuje?

Ja osobne používam už štyridsať rokov špeciály suchý separačný záchod. Nie je splachovací, takže výkaly sa o niekoľko minút v špeciálnej nádobe vysušia a nezapáchajú. Skladujú sa v podzemnom kontajneri a neskôr sa dajú využiť ako palivo alebo premeniť na zeminu za pomoci červíkov v komposte. Moč sa dá zase zriediť v pomere jedna k desiatim s vodou a máte najlepšie hnojivo na vaše rastliny. Ktoré navyše nesmrdí. Týmto všetkým sa dá ušetriť hromada peňazí. Človek ani nevie, že keď si tróni na záchode, tak doslova sedí na bohatstve. (smiech)

Koľko toho bohatstva človek vyprodukuje? Dá sa to nejako vyčísliť?

Nebudem hovoriť o eurách, ale o tom, nakoľko môže byť človek sebestačný. Jedna osoba za rok vyprodukuje približne šesť kilogramov dusíka, kilogram fosforu a kilogram draslíka. Presne toľko potrebujeme pre päťsto štvorcových metrov úrodnej pôdy. A na päťsto metroch pôdy viete vypestovať 75 percent ročnej spotreby jedla pre jedného človeka. Vďaka separačným toaletám môže byť človek takmer sebestačný, čo sa potravín týka!

Nie je to však pre fajnovejších ľudí nepraktické a odpudivé riešenie?

Poviem vám, že minulý rok bola u nás na návšteve bývalá kráľovná Bhutánu Dorji Wangmo Wangchucková. Pozrela si rôzne naše ekologické riešenia a popritom potrebovala zájsť na to miesto, kam aj kráľovné chodia peši. A toaleta sa jej pozdávala. Neskôr dokonca o tomto vynáleze informovala predsedu vlády, ktorému navrhla, že by to bolo skvelé riešenie pre bhutánsky vidiek. Zvýšila by sa hygiena, získali by sa bezplatné hnojivá a palivá. Takže v októbri cestujem do Bhutánu predstaviť im svoju toaletu. Musím však dodať, že ľudia majú skôr tendenciu veriť splachovacím záchodom. Preto sme vyrobili aj taký.

Na akom princípe funguje?

Podobá sa viac na klasický záchod. Akurát v jeho prednej časti, rovnako ako pri suchom záchode, je osobitná časť na moč a vzadu druhá na výkaly. Po vykonaní potreby človek normálne spláchne. Moč odchádza do vlastnej nádoby, výkaly sa v takzvanom oddeľovacom priestore oddelia od vody a smerujú do skladovacej nádoby, kde sa môžu využívať ako palivo či hnojivo. Dôležité je, že záchod sa dá inštalovať do nových i starých budov. Vybudovať preň infraštruktúru nie je vôbec zložité. Okrem toho sa takýmto spôsobom dá recyklovať všetka odpadová voda. Teda nielen tá zo záchodu, ale aj z kuchyne a kúpeľne…

Spomínali ste, že separačnú toaletu využívate už štyridsať rokov. Ako vlastne vznikla?

Ako súčasť väčšieho komplexu zelených riešení. Začalo sa to v roku 1966, keď sme so ženou kúpili osemnásť hektárov pôdy pri švédskom meste Njurunda. Rozhodli sme sa tam vystavať akúsi ekologickú dedinu. Skôr ako sme sa pustili do výstavby, zamýšľali sme sa nad všetkými tými náležitosťami, o ktorých sa dnes hovorí ako o zelenej architektúre či o riešeniach pre trvalo udržateľný rozvoj. Vtedy však tieto výrazy ešte ani neexistovali. Naša rodina sa len skrátka snažila žiť v súlade s prírodou.

Lákala takáto predstava aj iných ľudí?

Najskôr sme tam žili len ja so ženou a švagor s jeho manželkou. Postupne však ľudia pribúdali. Dnes sa naša dedina skladá asi z tridsiatich rodín. Chováme dobytok, máme pílu, prístav, studňu, malú čističku… Nikdy sme pritom nemali žiadnu reklamu. Ľudia sa o nás dozvedeli len z rozprávania. Okrem pozemku si každý novousadlík kúpil aj dom postavený podľa našich zelených princípov. Museli však rátať s tým, že sa stávajú členmi určitej komunity, kde niekedy treba priložiť ruku k dielu.

To znie trochu ako život Amišov. Skupiny ľudí v Amerike, ktorá žije v súlade s prírodou podľa starých tradícií.

Stretávame sa s tým, že si ľudia o nás myslia, že žijeme nejako výstredne. Ale my nie sme žiadni Amišovia. Správame sa celkom normálne, ani neodmietame moderné technológie. Naopak, pri výstavbe sa snažíme čo najviac uplatňovať nové zelené riešenia. Je pravda, že robíme niektoré práce spolu, ale ja to nevidím ako niečo zvláštne. Je to len sociálny spôsob života. Opäť vychádzam z mojich skúseností z rybárskeho ostrova Brämön, kde si ľudia jednoducho museli pomáhať. Napríklad keď prišla búrka, tak ten, kto bol pri lodiach prvý, postaral sa o všetky, o ktoré mohol. Dnes je spoločnosť príliš individualistická a podľa mňa potrebuje žiť trochu zomknutejšie. Aj o toto sa snažíme pri našich projektoch.

Sedíme oproti bratislavskému sídlisku Petržalka. Myslíte si, že sa nejaká zomknutá spoločnosť dá vytvoriť aj v panelákoch?

Paneláky sú dobrý príklad. Všade na svete je to s nimi rovnaké. Máte nejaký vchod, prejdete jeho chodbou k výťahu, potom ďalšou chodbou k svojmu bytu a tam sa zavriete. Takže bývate len v akejsi nocľahárni. Tieto budovy nemajú nijaké spoločné priestory, nič, čo by ľudí držalo pohromade. My sa však neuzatvárame len doma. Sami sme aj v autách. Keď ideme autobusom, sme ticho, lebo keby sme sa niekomu prihovorili, mali by nás za blázna alebo za opilca. Voľakedy, keď sa ešte žilo na dedinách, tak sa susedia mohli stretávať povedzme na námestí pred kostolom či na križovatkách. Dnes sme naozaj uzavretí pred okolím.

No a ako sa to dá zmeniť napríklad v panelákoch?

Jeden z našich projektov bol práve veľký bytový dom s 32 bytmi. Nevytvorili sme v ňom klasické chodby, ale stred vežiaka tvorila skleníková časť s balkónmi otočenými dovnútra. Chvíľu som v ňom aj žil a všimol som si, ako sa v ňom ľudia k sebe správali. Keď niekto prišiel domov, často za sebou ani nezatvoril dvere. Oznamoval okoliu, že sú vítaní. Na balkónoch susedia spoločne večerali a rozprávali sa. Cítili sa tam bezpečne. Niektorí na terasy vynášali staré knihy, ktoré kolovali celým domom. Iní si vonku vystavili obrazy. Jednoducho povedané, vznikla tam súdržná komunita.

Panelák môže vyzerať aj takto. Na obrázku je...
Panelák môže vyzerať aj takto. Na obrázku je vnútorná chodba švédskeho bytového domu pre 32 rodín. Terasy sú nasmerované dovnútra aby ľudia mohli so sebou komunikovať.

Kritici by sa isto spýtali, za akú vysokú cenu…

Ako rodinná firma sa zelenej architektúre venujeme na sto percent už viac ako dve desaťročia a s touto otázkou sa stretávame stále. A otvorene hovoríme, že takéto stavby sú drahšie asi o desať percent. Ale to je len výška investície. Už počas prvého roku sú prevádzkové náklady budovy často aj o desať percent nižšie. Nespotrebujú tak veľa energie a nezanedbateľným faktorom je aj to, že je v nich oveľa vyššia kvalita života.

Dnes sú zelené riešenia v móde. Ako to však vyzeralo, keď ste začínali? Ako ste presviedčali ľudí?

Ako som už spomínal, vtedy ešte pre zelenú architektúru ani neexistovali odborné výrazy či označenia. Takže to nebolo ľahké. V sedemdesiatych rokoch sa robili najmä prednášky, v osemdesiatych už boli pripravené aj praktické riešenia, ktorým ľudia na rôznych konferenciách tlieskali. Ale potom aj tak odišli k svojim nezeleným projektom. Preto sme si povedali, že najefektívnejšie ľudí presvedčíme na praktickom príklade. Modelovým projektom bola kancelária našej firmy.

Čo je na nej také nezvyčajné?

Je to vlastne prvý projekt, v ktorom sme využili metódu zvanú ecocycle (ekologický kruh). Jej cieľom je redukcia, opätovné využitie, recyklácia, obnoviteľnosť a prehodnocovanie.

Aká je efektivita kancelárie? Nachádza sa v strede Švédska. Teda nie až tak ďaleko od polárneho kruhu…

Mesačné náklady na priestory veľkosti 125 štvorcových metrov máme na úrovni 170 eur. Vďaka slnečným kolektorom napríklad od apríla do októbra nepotrebujeme nijakú energiu na vykurovanie a teplú vodu. Kancelária je z troch strán zasadená v zemi, zasklená časť smeruje na juh. Máme v nej aj malú skleníkovú záhradu. Rôzne plody pestujeme počas celého roka. Hrozno zberáme už niekedy uprostred leta. Skôr ako v Taliansku.

Takže vaša kancelária presvedčila záujemcov o ekologické budovy?

Čiastočne áno, keďže na nej sme predviedli, čo vlastne znamená metóda ecocycle. Keď architekti dostanú zákazku, začnú pripravovať projekt. My čakáme. Najskôr spolu s klientom preberieme sociálnu víziu – ako chce, aby ľudia spolunažívali v rámci budovy, medzi jednotlivými objektmi. Preto je pre nás dôležité poznať aj kultúru a náboženstvo danej lokality. Skúmame miestnu klímu, premýšľame, ako sa dá čo najefektívnejšie využiť prírodný tok energií. Vzduch, voda, pôda. Potom na internete hľadáme úplné novinky, rôzne inovatívne technologické riešenia. Nové, úspornejšie materiály. A až potom ideme projektovať.

Jeden z vašich najznámejších projektov je zelený komplex pre motoristov. Skladá sa z troch objektov – predajne automobilov, benzínovej pumpy a reštaurácie McDonald´s…

To neznie práve ako ekologický komplex, však? (smiech)

No to rozhodne nie.

Je pravda, že kuchynské oleje, pohonné látky či voda z čističky áut patria k najvýraznejším znečisťovateľom vody. Aj preto to bola výzva. Zbehlo sa to celé na jednej konferencii. Prednášal som o zelených riešeniach a jeden pán, ktorý zase rozprával o autách budúcnosti a etanolovom pohone, ma oslovil, či by som sa nepozrel na jeho projekt. Mal už síce architekta, ale chcel ekologickejšie riešenie. Povedal som mu, že takých už bolo, čo k projektu pripoja jeden ekologický prvok a hneď ho nazvú „zeleným“. Išli sme teda každý svojou cestou. Asi po troch mesiacoch sa mi však ozval a spýtal sa ma, či nezačnem dizajnovať na čistom papieri. Tak sme navrhli ekologický komplex úplne od základov.

Nákres Nyquistovho ekologického komplexu, ktorý...
Nákres Nyquistovho ekologického komplexu, ktorý sa skladá z benzínovej pumpy, predajne automobilov a reštaurácie McDonald´s.

Ako funguje dnes?

Je otvorený už jedenásť rokov a stále je to jeden z najzelenších projektov, aké vôbec existujú. Nemáme napríklad žiadne pripojenie na kanalizačnú sieť. V umývačke áut recyklujeme všetku vodu. Kým inde treba na jedno umytie tristo litrov, nám stačí pätnásť. Využívame dažďovú vodu. Časť z nej nechávame na zelených strechách, aby sa prostredie prirodzene ochladzovalo, ostatok sa zužitkuje inde – pre toalety či umývačku áut. Sme napojení na veternú elektráreň a máme toľko elektrickej energie, že by sme mohli mať zastavaných ešte ďalších päťtisíc štvorcových metrov. Energiou okolité budovy zásobuje dokonca aj McDonald´s. Získavame ju z tepla v kuchyni. Je to prvý McDonald´s na svete, ktorý predáva elektrickú energiu. No… a ešte aj zopár tých hamburgerov (smiech).

Aké boli náklady?

Približne o 17 percent vyššie než pri tradičných budovách tohto typu. Ale už prvý rok boli prevádzkové náklady nižšie o osem percent. Teraz, predpokladám, to bude ešte oveľa, oveľa vyššia úspora.

Išlo však o úplne nový projekt. Jestvujú aj ekologické riešenia pre staré budovy?

Pred časom sme napríklad rekonštruovali starú školu vo švédskom meste Laggarberg. Postavili ju ešte v roku 1932. Napriek tomu sa nám ju podarilo celú zmeniť. Využili sme napríklad známy ventilačný systém odpozorovaný z termitísk. Vzduch do budovy prúdi cez potrubie v zemi, ktoré ho ochladzuje či otepľuje. Podľa potreby. Podobným projektom bola aj škôlka a škola New Village Leadership Academy v Los Angeles. Americký herec a spevák Will Smith odkúpil starý objekt, ktorý sme prerobili na modernú ekologickú budovu. Často pomôžu aj zdanlivé detaily. Využitie netoxických farieb, iný druh inštalácií…

Čo môžu spraviť ľudia, ktorých vaše rozprávanie nadchlo, aby ich staré domy boli zelenšie?

U vás na Slovensku by sa podľa mňa dalo veľmi veľa ušetriť na spotrebe energie. Keď ja v kancelárii pri polárnom kruhu vďaka slnečným kolektorom nepotrebujem energiu od apríla do októbra, vy by ste tu na juhu mohli byť sebestační aj celý rok. Netreba sa tiež báť nových materiálov. Stačí sledovať trendy povedzme na internete a viete, že mnohé materiály, ktoré sa využívajú len preto, lebo sú tradičné, už dávno prekonali iné, úspornejšie.

A zrejme by mali aj využívať separačný záchod…

To nie je len ekologická výzva, ale aj ekonomická. Záchod, ktorý zarába, by sa mohol aj dobre predávať. Stačí, aby sa toho niekto chytil a…


Anders Nyquist (73)

švédsky architekt, dizajnér, urbanista, stavebník, učiteľ sa začal zaoberať ekologickou architektúrou už v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia

 pred dvadsiatimi rokmi založil rodinnú firmu, ktorá vytvára nové zelené projekty či prerába staré budovy na ekologickejšie vo Švédsku i v zahraničí (napríklad USA, Kolumbia, Kórea, Čína)

je propagátorom separačného záchoda s osobitným odvodom na moč a výkaly, ktorý nezaťažuje kanalizačné potrubie a životné prostredie a majiteľovi dokáže dokonca zarábať

ekologickými princípmi, ktoré Nyquist nazval ecocycle (ekologický kruh), sa inšpiroval aj americký herec a spevák Will Smith pri prerábaní súkromnej školy, či jej veličenstvo bývalá kráľovná Bhutánu

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk