Potreba výmeny rozvodov je podľa Jána Magyara zo Slovenskej inovačnej a energetickej agentúry veľmi individuálna.
„Závisí napríklad od materiálu potrubia a jeho kvality, od kvality látky prúdiacej v potrubí, od prostredia, v ktorom je inštalované, a často aj od prevádzky celej sústavy. S tým súvisia aj požiadavky na tepelnú izoláciu, napríklad rozvodov tepla či teplej vody.“
„Pokiaľ ide o vodovodné potrubia, tie sú najčastejšie zanesené hrdzou a vodným kameňom,“ vraví Jozef Hrebeňak z Bytservisu. Signálom, že niečo nie je v poriadku, je kvapkajúca voda. „Pri čiastočných opravách vodovodných potrubí sa zvykli používať spojky. Ak je ich na potrubí viac, treba ho radšej vymeniť, aby nedošlo k väčšej havárii a ku škodám na majetku. Vymení sa celá stúpačka od ventilu v pivnici až po posledné poschodie. Nemáme dobré skúsenosti s pozinkovanými potrubiami na teplú vodu, nepoužívame ich.“
Celkovo výmena vyjde na jeden byt okolo 350 eur aj s DPH. Naše kanalizačné potrubia sú z azbestu. Ak sú zničené, nedajú sa vymeniť a len ich likvidácia vyjde každý byt okolo 100 eur. Lacnejšia je výmena všetkých potrubí naraz.
„Musíme vybúrať jadrá a po kompletnej rekonštrukcii majú ľudia na dlhé roky pokoj,“ vraví Hrebeňak.
Lehoty životnosti
Plynové potrubia zvyknú hrdzavieť v zamurovaných častiach, kde sa drží voda unikajúca napríklad z práčok. Aj preto sa v súčasnosti pri rekonštrukcii potrubia používajú na plyn medené rúry.
„Pri osadení sa nezvárajú, len lisujú, takže sa pri ich montáži v byte nenapráši. Podobne je to aj pri inštalácii vodovodných rozvodov.“ Oceľové pozinkované potrubie na studenú vodu z 80. rokov minulého storočia má životnosť približne 30 rokov, novšie okolo 20 rokov a na teplú vodu asi 10 rokov.
„Podľa platných technických noriem by sa takéto potrubia na teplú vodu už používať nemali,“ upozorňuje Magyar. Kanalizačné rozvody vydržia o čosi dlhšie. Životnosť azbestocementových potrubí je okolo 30 rokov, z PVC asi 50 rokov, liatinové a kameninové môžu mať až storočnú životnosť. Rozvody plynu by sa mali vymeniť po päťdesiatich rokoch a vykurovania po tridsiatich až päťdesiatich rokoch.
„V panelových domoch sa veľká časť tepla na prípravu teplej vody spotrebuje na pokrytie „cirkulačných strát“ v rozvodoch teplej vody,“ pokračuje Magyar. „Tam, kde rozvody nie sú zaizolované alebo len veľmi nedostatočne, napríklad sú obandážované plstenými pásmi, môžu tieto straty pri neprerušovanej dodávke dosahovať 50 až 80 percent z tepla spotrebovaného na jej ohrev.“ Tieto straty by sa pritom dali znížiť o 15, dokonca až o 20 percent.
„Zaizolovaním cirkulačného potrubia, predovšetkým stúpacích rozvodov teplej vody v domových šachtách, časovo riadenou dodávkou a dodržaním požadovanej teploty teplej vody,“ vraví Magyar. Takto sa podľa neho obmedzí aj tzv. odpúšťanie vody.
„Požiadavky na tepelnú izoláciu rozvodov tepla a teplej vody vyplývajú zo zákona o energetickej efektívnosti. Konkrétne požadované hrúbky izolácie v závislosti od priemeru potrubia sú uvedené vo vyhláške ministerstva hospodárstva, ktorou sa ustanovujú technické požiadavky na tepelnú izoláciu rozvodov tepla a teplej vody.“
Bezpečnosť elektrorozvodov
Pokiaľ ide o rozvody elektriny, ich stav závisí jednak od spôsobu, akým boli v dome inštalované, ako aj od použitých materiálov a súčastí.
„Opravujú sa v podstate len preto, aby sa docielila ich bezpečnosť a funkčnosť. Pokiaľ však obyvatelia domu uvažujú nad rekonštrukciou elektrického zariadenia, ide o jeho zhodnotenie tým, že sa prispôsobí aktuálnym požiadavkám elektrotechnických predpisov,“ podotýka Magyar.
Prihliada sa aj na perspektívne ďalšie využívanie rozvodov elektriny, napríklad aj na využívanie nových spotrebičov. „Pri obvyklej oprave nie je možné garantovať, že sa napríklad pripojí nový spotrebič či nová výkonnejšia elektrická rúra na pôvodné rozvody. Hrozí totiž riziko úrazu elektrickým prúdom.“ Rozhodujúci teda nie je len stav elektroinštalácie, ale aj nároky majiteľov bytov.
„Hliníkové rozvody sú napríklad náročnejšie na údržbu. Signálom nevyhovujúceho stavu sú vyhorené zásuvky alebo vodiče, odpory okruhov, zlomené vodiče,“ vraví Magyar. Dôvodom výmeny rozvodov môžu byť aj nové spotrebiče v bytoch, viac elektrických zásuviek, rekonštrukcia kúpeľne a kuchyne. „Vtedy už nestačí len pravidelná údržba, vizuálna kontrola a doťahovanie hliníkových vodičov alebo pravidelná celková revízia."
| Aký materiál je vhodný a aké sú jeho vlastnosti |
|---|
Vodovodné rozvody
Olovo: v minulosti bolo olovo východiskovým materiálom, dnes je však nevhodné – je to ťažký a drahý materiál, nie veľmi odolný vyššiemu tlaku, inštalácia vyžaduje odbornú montáž, nevyhovuje ani zo zdravotného hľadiska, aj keď rúrky boli vnútri vyložené cínom.
Pozinkovaná oceľ: používa sa predovšetkým pre požiarne rozvody, pretože odoláva ohňu.
Meď: za jej podstatnú nevýhodu možno považovať vyššiu cenu, z hľadiska kvality však nemá konkurenciu, len by voda nemala tiecť z medi do oceľového ohrievača vody alebo do oceľového rozvodu, pretože potom hrozí korózia oceľových častí. Ak je potrubie z medi trvalo naplnené vodou, vytvorí sa vnútri tenká ochranná vrstva.
Plastové materiály: majú oproti klasickým kovovým materiálom rad výhod. Ide najmä o nižšie obstarávacie náklady, odolnosť proti korózii, sú elektricky nevodivé, dobre sa zvárajú a sú chemicky stále. Medzi nevýhody patrí malá odolnosť proti mechanickému poškodeniu a väčšia tepelná rozťažnosť. Najviac sa používa polypropylén, drahším variantom sú trojvrstvové rúrky – vnútorná polypropylénová rúrka je spojená s hliníkovou vrstvou a následne prekrytá vonkajšou polypropylénovou vrstvou. Vďaka hliníkovej vrstve rúrka získava lepšiu tlakovú a teplotnú odolnosť aj vlastnosti typické pre rúrky kovové, ako sú vyššia tuhosť a nižšia tepelná rozťažnosť. Iným variantom je trojvrstvová polypropylénová rúrka vystužená sklenými vláknami.
Kanalizačné rozvody
V bytovom dome sa skladá zo zvislej a ležatej kanalizácie. Pri rekonštrukcii bytovky sa vymieňa zvislé vedenie. Rozvod celej kanalizačnej sústavy sa robí z tvaroviek na báze PVC alebo polyetylénu. Využívajú sa bežné priemery 125 a 150 mm. Po celkovom zmontovaní sa musí vykonať skúška vodotesnosti. Skúška prebieha tri hodiny, keď sa napustí celé potrubie vodou a kontroluje sa pokles vody.
Rozvody ústredného kúrenia
Oceľové potrubie: jeho výhodou sú dobré mechanické vlastnosti a nízka teplotná dĺžková rozťažnosť. Nevýhodou je nízka odolnosť proti korózii.
Medené potrubie: používajú sa medené rúrky mäkké, polomäkké a tvrdé. Pri montáži sa používa kapilárne spájkovanie, lisovanie alebo spájanie spojkami s maticami. Zvárané spoje sa používajú zriedka. K jeho výhodám patrí vysoká odolnosť proti korózii oproti oceľovému potrubiu. Predpisy od výrobcu väčšinou zakazujú viesť potrubie v omietke bez ochranného povlaku. Meď má tiež veľkú pevnosť, čo umožňuje používať potrubie s malou hrúbkou stien. Nevýhodou je väčšia teplotná dĺžková rozťažnosť, ktorá je však niekoľkonásobne menšia ako pri plastových rúrach.
Plastové potrubia: ich výhodou je ľahkosť, menšia hydraulická strata a odolnosť proti korózii. Potrubie je neagresívne voči vykurovacej vode. V porovnaní s kovovými materiálmi je montáž plastových rozvodov jednoduchšia a rýchlejšia. Nevýhodou plastu je vysoká teplotná dĺžková rozťažnosť (desaťkrát väčšia ako pri kovových materiáloch a nižšia tlaková odolnosť. Iba niektoré plasty je však možné a vhodné na rozvody tepla použiť. Medzi plasty, ktoré sa používajú pre rozvody teplovodných vykurovacích sústav patria: sieťovaný polyetylén, polybutén, statický polypropylén, chlórovaný PVC či vrstvené potrubie s kovovou vložkou.
Rozvody plynových potrubí
Plynové vedenie sa realizuje v exteriéri zo špeciálnych plastov a vnútorné rozvody buď zo zváraných oceľových rúr, alebo z rúrok medených. Novinkou sú však viacvrstvové plastové potrubia. Donedávna sa plyn viedol len po povrchu stien, dnes je však možné vedenie viesť aj skryto, v stenách (pod omietkou), vo vysekaných drážkach. Ak inštalujeme medené rozvody plynu, väčšinou je nutné materiál spájkovať. Pri rozvodoch plynu sa obzvlášť dbá na bezpečnosť. Pri odhalených chybách revízny technik určí čas, dokedy musí byť zlý stav plynových rozvodov napravený. Oceľovým rozvodom, ktoré treba zvárať, sa i rmy už radšej vyhýbajú. Oceľ časom podlieha korózii a bola nahradená meďou a plastami.
Elektrická inštalácia
Hliníkové vodiče: má nepríjemnú vlastnosť, že „tečie“ a dôsledok je ten, že vodič pod skrutkou „vytečie“ a skrutka po nejakom čase povolí a tým vznikne miesto so zlým kontaktom, ktoré sa prejavuje prskaním či iskrením, alebo sa spoj aj preruší. Tým vznikajú poruchy, môže dôjsť i k požiaru. Poruchám je možné čiastočne zabrániť tak, že všetky spoje, kde sú použité skrutky, teda pevné spoje, nahradíme pružnými spojmi – na kontakt tlačí pružina. Tu však hrozí tzv. krehnutie vodičov. V praxi to znamená, že po určitom čase vodič skrehne a nie je schopný mechanickej záťaže. Pri ohnutí a inej manipulácii s ním sa zlomí. Oproti týmto nedostatkom je výhodou hliníkových vodičov ich nižšia cena.
Medené vodiče: ich výhodou je pružnosť a pevnosť, menšia teplotná rozťažnosť. Navyše majú jednu významnú vlastnosť – pôsobiacim tlakom sa zhutňujú a spevňujú. Z toho dôvodu nie je možné jednoducho do svoriek, ktoré sú určené pre medené vodiče, pripájať hliníkové. Jedinou nevýhodou je vyššia cena.
ZDROJ: TZBPORTAL.SK, ELEKTRIKARBRNO.CZ, PROFIZAHRADA.CZ, SPOBY.SK