Skvelý barytonista Opery SND, ktorý sa preslávil Eugenom Oneginom či rolou Giovanniho, chcel kedysi študovať architektúru, biológiu a spev. Zvíťazila opera, Remenár by sa však pokojne uživil aj ako tvorca záhrad. Má ich na konte päť či šesť, a to má ešte len 34 rokov.
Boh obdaril Remenára nielen zlatom v hrdle, ale aj neobyčajným pozorovacím talentom a remeselnými zručnosťami. Chlapec, ktorý vyrastal v skromnej vidieckej rodine, prežil šťastné detstvo. Choval vtáčiky aj korytnačky, v kostole vyhrával na organe a každú nedeľu jazdil na bicykli za pánom farárom Petrom Krajčíkom do Naháča. Za komunizmu odbojného Krajíčka prekladali z jednej biednej fary na ešte opustenejšiu. Záhrada mu bola útočiskom aj vášňou, ktorou popri ňom zahorel aj Remenár.
„Krajčík chcel mať krásny kostol a dokázal si dopestovať kvety sám. Obdivoval som jeho zručnosť a popri ňom nadobúdal aj nové videnie krásnej záhrady,“ spomína Remenár. Tú obvyklú dedinskú predstavovali úhľadne okopané záhony jahôd či v priamkach vystreté rady jabloní. A v predzáhradke tradičné kvetiny. Dorastajúci mladík však očakával od záhrady viac.
„To, čo chcem, som pochopil, keď som uvidel jeden dobrodružný japonský film. Neupútali ma bojujúci samurajovia, ale záhrady, ktoré boli akoby mikroskopickou zmenšeninou prírody. Často som chodil na chatu na Dobrú Vodu v Malých Karpatoch a cítil sa šťastný v objatí prírody. Najprv pán farár Krajčík a potom japonský film mi ukázali to, po čom túžim,“ ponára sa do spomienok Remenár.
Keď sa oženil, dal svokrovi nevídaný návrh. Rodiace palmety jabloní vyvolávali síce obdiv každého, kto ich uvidel, ale dobrú úrodu si bolo treba vykupovať chemickými postrekmi. „Vzdajme sa ich a urobme si záhradu v japonskom štýle,“ vyslovil svoje želanie Remenár.
Ako áno, ako nie, dnes niet po jabloniach v záhrade ani stopy. Na jej konci je malá hospodárska budova, kde ešte pred dvoma rokmi kvičalo prasiatko a teraz tam kotkodákajú už len sliepky. Touto stavbou si Remenár otvoril cestu do svokrovej duše. Pred trinástimi rokmi si spoločne napľuli do dlaní, vzali do rúk krompáče a lopaty a vyhĺbili jamy pre tri kaskádami prepojené jazierka.
Žblnkoce v nich voda prečerpávaná z dolného do horného jazierka obyčajným čerpadlom na ústredné kúrenie. Remenár sa vie jednoducho vynájsť. Na ostrovček z drevenej rázsochy uprostred dolného jazierka plávajú korytnačky, okolo nich sa mihajú ryby. Jazierka obklopujú japonské javory. V jeseni sa sfarbia do rôznych odtieňov červenej farby. Ich lístie prežiari celý priestor a vytvára nádherný kontrast na pozadí ihličnanov, ale aj ozdobnej vŕby či majstrovsky zastrihnutého karpatského buka.
Zdá sa, akoby tento malý odliatok prírody dolnodubovskej záhrady vznikol sám od seba. Pavol Remenár ho však vytváral postupne. „Odhadujem, že sme tu postupne vysadili stromčeky a kry v hodnote vari 50-tisíc korún. Pravdaže, odrazu na všetky rastliny neboli peniaze, ale vždy na meniny alebo narodeniny som priniesol namiesto živej kytice nejakú sadenicu – raz na počesť otca mojej manželky Zuzky, inokedy babičky. Dnes stromy a kry tvoria harmonický celok, z ktorého sa teší celá rodina,“ vraví Remenár.
A nielen rodina. Keď uvideli dolnodubovskú záhradu známi Pavla Remenára, oslovili ho, či by nepomohol založiť záhradu aj im. Jednou z prvých bola záhrada Martina Malachovského. Chýr o Remenárových schopnostiach sa rýchlo šíri a dorazil aj do obľúbenej relácie televízie Markíza Na streche. Záhradná úprava je tiež Remenárovo dielo. Muž s krásnym hlasom má jednoducho výborné výtvarné videnie a zručné ruky.