„Záhradkárstvo má silnú tradíciu, pretože ešte v čase, keď sme neboli na svete, mali naši otcovia alebo pradedovia záhradky, v ktorých pestovali ovocie,“ hovorí pomológ prof. Ivan Hričovský, predseda Slovenského zväzu záhradkárov. „Prejavili pritom veľkú múdrosť, na ktorej môžeme aj dnes stavať.“
Zoznam priekopníkov záhradkárstva by bol dlhý – aspoň letmo spomeňme Juraja Fándlyho, Mateja Bela či Viktora Buchtu, ktorý bol v roku 1924 poverený založením Výskumného ústavu ovocinárskeho v Bratislave, kde pôsobil až do roku 1950.
Istou prapôvodnou formou záhradkárčenia boli aj urbariáty, ktoré vznikali v časoch Márie Terézie. Láska k záhradám však kvitla aj v neprajných obdobiach komunizmu, keď sa začali rodiť záhradkárske osady.
Hlad po pôde
V období industrializácie sa mnohí obyvatelia Slovenska sťahovali z dedín do miest. A veľmi rýchlo začali pociťovať, že im chýba kontakt s prírodou, možnosť niekam cez sobotu a nedeľu ísť, na niečom pracovať, odtrhnúť si podľa chuti jablko alebo jahodu. Možností aktívneho oddychu bolo vtedy menej. Ako lacné a jednoduché riešenie sa ponúkali záhradky.
Na druhej strane sa po roku 1948 stalo súčasťou oficiálnej politiky potláčanie súkromného vlastníctva. Aj pôdy. Súkromných roľníkov nútili vstupovať do družstiev. Neskôr sa však zistilo, že sa do týchto veľkých celkov dostali aj pozemky, ktoré sa vtedajšou technikou nedali obhospodarovať. Hlad ľudí po pôde teda prišiel vhod družstvám, keď sa chceli nepotrebnej pôdy zbaviť.
Išlo o pozemky, ktoré spĺňali takzvané kritériá nevhodnosti, teda boli kamenisté, svahovité, ale najmä zanedbané. Komunisti sa obávali, že ide o návrat k neželanému súkromnému vlastníctvu, dokonca ku kapitalizmu. Pritom podľa Občianskeho zákonníka mohol vtedy človek vlastniť záhradu s rozlohou najviac 4 áre, prípadne stavebný pozemok do 8 árov.
Záhradkári pred politikmi
Prvé záhradkárske osady začali vznikať v rokoch 1961 až 1962 – napríklad Cengeľka v okolí Myjavy, čo je miesto, kde má tradíciu pestovanie kôstkovín, teda ringlôt a sliviek.
„Väčší rozmach záhrad nastal po roku 1968,“ hovorí Ivan Hričovský. „Osady predstavovali možnosť najmä pre ľudí, ktorí nemali záhrady pri domoch. A nie je to len špecialita Slovenska, je to tak na celom svete. V susedných krajinách, v Luxembursku, ale aj v Japonsku.“
V Bratislave začali osady vznikať v 70. rokoch a dodnes ich na Slovensku vyrástlo 984. Zväz v nich mal v najlepších časoch až okolo 100-tisíc členov.
V nepríjemnej situácii sa záhradkári ocitli po roku 1989, keď sa o pôdu začali hlásiť jej pôvodní majitelia, resp. ich potomkovia. Len vzácne sa obom stranám podarilo dospieť k dohode. Vzniklo množstvo súdnych sporov, ktoré sa naťahujú dodnes, a hľadanie spravodlivosti v tejto otázke zabralo už celé dve desaťročia.
Hoci bol zväz dotlačený do tohto procesu, nie je to jeho hlavnou činnosťou. Svojich členov predovšetkým odborne vzdeláva, vychováva, poskytuje im informácie a rady. Ivan Hričovský spolu s tajomníkom zväzu Jurajom Korčekom cestujú ako „apoštoli práce“ po celom Slovensku a vysvetľujú napríklad, ako správne rezať jablone alebo hrušky.
Málokto tiež vie, že záhradkári vstúpili do Európskej únie skôr ako politici. Predseda Ivan Hričovský podpisoval v roku 1996 v Drážďanoch vstup Slovenského zväzu záhradkárov do Európskej ligy záhradkárov.
Je to fascinujúce
Zázračné oživenie zaznamenávajú záhrady najmä teraz, na jar, keď sa zo všetkých strán ozýva nielen spev drozdov a sýkoriek, ale aj cvakanie záhradníckych nožníc a kovový zvuk motýk boriacich sa s hrudami zeme. Podobnú premenu prežíva aj modranská záhradkárska osada Plázle, ktorá vznikla v osemdesiatych rokoch.
„Dal som sa na záhradkárčenie predovšetkým pre relax,“ hovorí záhradkár Dominik Longauer z Bratislavy. „V zamestnaní nemám veľa fyzickej námahy, takže mi dobre padne, aj keď sa tu narobím. A potom, keď sa pozriete na krásnu prírodu okolo, na ten výhľad na Modru – niekedy stačí si len sadnúť a počúvať vtáky, pozerať sa, ako občas prebehne jašterička alebo srnka.“
„Je to fascinujúce!“ dopĺňa starého otca päťročný vnuk Jerguš, ktorý ho sprevádza. A je vidieť, že to poriadne vie aj s veľkými nožnicami na rez stromov.
O finančný zisk samozrejme v záhradke nejde. „Víno si kúpim určite lacnejšie, ako si ho dorobím. Ale záhrada je srdcová záležitosť,“ dodáva D. Longauer. „Tomu sa nijaká iná dovolenka nevyrovná.“
Čo vám dáva pobyt v záhradke? Prečo sa venujete tejto záľube?
Eva Siracká, prezidentka združenia Liga proti rakovine:
K záhradke ma odmalička viedli rodičia a vždy mi to robilo veľkú radosť. Čím je človek dospelejší, tým viac objavuje v záhrade stále nové a nové zážitky. Je to relax, je to fitnes, je to radosť a nádej, človek tam zabúda na rôzne starosti. A keď vidíte, že práca, ktorú ste investovali, sa vám nejakým spôsobom vráti v kráse kvetov či pokosenom trávniku, hovoríte si – bože, však je ten svet krásny. Navyše pohyb je nesmierne dôležitý a mnohým ľuďom chýba – vidieť to na ich postavách, žiaľ, aj u malých detí. Snažím sa byť teda trochu aj vzorom pre druhých.
Bibiana Ondrejková, herečka:
Asi nie som až taký aktívny záhradkár. Skôr som záhradkár požívačník, lebo milujem na záhrade predovšetkým to, čo mi poskytuje. Na druhej strane ju mám aj uspôsobenú tak, aby tam nebolo až tak veľa práce. Máme tam veľa trávy, veľa voľnej plochy a občas niekde ovocný strom. Nemáme teda veľa starostí, skôr si to užívame. Som záhradkár, ktorý sa vyvalí do trávy, kochá sa pohľadom na okolité kvety. Ale odmalička som v záhrade pracovala, plela som a robila, čo mi rodičia prikázali. Takže keď treba, tak sa o záhradu viem postarať.
Peter Michalica, huslista:
Aj keď určite patrím medzi najmenej aktívnych záhradkárov, môžem potvrdiť, že okrem prospechu telu mi záhradkárčenie prináša aj ničím nenahraditeľné vitamíny duše. A čo je pre mňa ako záhradkára životne dôležité? Mať okolo seba znalých priateľov ochotných poradiť a pomôcť. Ale na druhej strane si tiež myslím, že samota v prírode – a záhrada samozrejme takisto predstavuje súčasť prírody – je očistná a dôležitá."