Nesvady, päťtisícová obec v okrese Nové Zámky, boli ešte začiatkom deväťdesiatych rokov prosperujúcou zeleninárskou dedinou. Fóliové hangáre sa beleli v každej záhrade. Dnes na konci obce vyrástla priemyselná zóna, kde v piatich podnikoch, ktoré patria zahraničným investorom, našlo prácu päťsto ľudí. Ich mesačné zárobky sa pohybujú od 500 do 700 eur, ale iba minimum mladých Nesvadčanov rozvíja rodičovskú tradíciu zvýšiť si príjem pestovaním zeleniny.
Pred revolúciou a chvíľu po nej ešte pestovanie zeleniny vynášalo. „Ľudia si zarobili na autá, postavili domy, ale dnes si za drinu vo fóliovníkoch zarobia akurát na benzín do auta,“ porovnal obdobie pred dvadsiatimi rokmi so súčasnosťou starosta Nesvád Jozef Haris. Ak sa zeleninárstvu v obci venovalo aktívne kedysi vyše tisíc ľudí, teraz to je zhruba tretina.
S príchodom obchodných reťazcov, ktoré si našli dodávateľov zeleniny v zahraničí, stratilo pestovanie zeleniny ako doplnkový zdroj príjmov zmysel. „Vlani v lete klesli ceny uhoriek pod tri centy za kilogram. Ľudí mohlo poraziť od hnevu, keď si porátali náklady na osivo, hnojivá, postreky,“ spomína starosta.
Po každom takomto údere, ktorý rozdáva trh, zostáva v dedine menej pestovateľov.
Nie sú organizovaní, z pôvodnej siete 30 výkupní zostali dve. Pred začiatkom každej novej sezóny poslední zeleninárski mohykáni hádajú, čo by sa oplatilo pestovať. A tak jedni stavia na paradajky, druhí zasa na papriku.
Je to lotéria. Úrodu predávajú živnostníkom, ktorí ju odvezú o sto, dvesto kilometrov do miest na severe Slovenska a tam ju výhodne rozpredajú.
Pestovaniu zeleniny zostali verní len starší Nesvadčania, väčšinou čulí dôchodcovia. Sú odkázaní na to, aby si privyrábali za každú cenu. Z 1 100 dôchodcov rovných 770 má nižší dôchodok ako 305 eur. Z takéhoto príjmu sa nedá vyskakovať ani na dedine. A tak všetci, ktorým sily stačia, robia aj vo fóliovníkoch. Isteže, vypomôžu im aj mladí, ale nová generácia odmieta kovoroľnícky model spred roka 1989. Odmieta ho preto, lebo v nových podmienkach na Slovensku sa jednoducho neopláca.
Pritom v iných krajinách tento systém funguje. V Poľsku, ktoré dodáva do slovenských supermarketov nielen mrkvu, petržlen, ale aj paradajky, produkujú kvantá zeleniny a ovocia nielen farmári, ale aj kovoroľníci. „Nehľadia na to, že po práci vo fabrikách nastupujú do druhej zmeny, pretože sa im to ešte stále oplatí,“ povedal agrárny ekonóm Gejza Blaas. Poľský štát totiž odpúšťa každému roľníkovi odvody do zdravotnej a sociálnej poisťovne.
Aj majitelia penziónov v rakúskych Alpách sú často farmári s dvoma povolaniami.
V lete kravičkami vypasú pasienky, po ktorých sa v zime lyžujú lyžiari. V Champagni pestujú hrozno pre výrobcov šampanského vinohradníci, ktorí práce vo vinohradoch stihnú po návrate z hlavného zamestnania v rámci druhej zmeny. Ak neopustili dedovizeň, tak preto, lebo za hrozno im vinári dobre platia.
Na Slovensku nateraz tento kapitalistický model zlyhal. Možno sa novou šancou pre vidiek stane štátom a úniovými peniazmi podporený koncept predaja čerstvých potravín a špecialít konečnému spotrebiteľovi.